Už ma to rozčuľuje... Keď kráčam doma po ulici a tie mladé 16-tky až 25-ky na mňa zazerajú. A to len idem a vyzerám normálne. Nemám ružové vlasy, žiadne tetovanie alebo čo ja viem čo ešte. Pozerajú sa na mňa ako na nejakú svoju "konkurenciu", obhliadajú si ma ako korisť. Ale to nielen mňa, nenamýšľam si, kohoľvek. A ja na nich ešte schválne zazriem a pálim ich pohľadom. Možno ma aj poznajú... V takom malom meste každý každého pozná. Ale je mi to skutočne jedno! Sú totiž iné. Chystajú sa na vysoké školy do Prešova a Košíc, a myslia si, aké sú perfektné. Chvália sa tým. Ja tomu vôbec nerozumiem. Štyri roky študujem v Košiciach, a to sa mám tým teraz akože chváliť?!?
Všetci sú tu akosi iní. Rozmýšľajú inak. Každý, kto odišiel, to vraví. No nikto to neľutuje. A poobede o 3-tej tu už ani SME nekúpite. A skúste cestovať z Humenného do Medzilaboriec cez Výravu poobede o 17-tej. Poslednú polhodinu cesty sa terigáte rozheganou Karosou sami, príp. s ďalšími dvomi, tromi spolucestujúcimi a vodičom. Nikto viac! Môžete si kľudne aj ľahnúť i pospať. Alebo sledujte cestu a uvidíte len samé lúky, stromy, lesy. Nejaká dedina a zasa, stromy, lúky, a tak ďalej. Keď mám ponurú náladu, až deprimujúce.
Napriek tomu tu mnohí ostávajú. A kľudne bez najmenších problémov by sa mohli odsťahovať do akéhokoľvek väčšieho mesta, no neurobia to. Majú tenisový kurt, bazén a aspoň tri až nebezpečne drahé autá hneď vedľa svojho domčeka. Je im tu fajn. A chápem ich, aj ja by som ostala. Taký pokoj nenájdete nikde! A veľké domové kúpeľne! Nie, tie bytovkové, kde ani ruky nerozpažím. A dvor, záhrada. Ach.
Napriek tomu však neostanem nikdy. Je mi to tu už cudzie. Necítim sa tu ako doma. Na otázku, či neľutujem, že som išla na strednú školu do Košíc, odpoviem vždy "nie". Môžem to kľudne aj zakričať. Nič lepšie som urobiť nemohla. 140 (či koľko) kilometrov urobilo hrozne veľa a každému deviatakovi by som to odporučila.
Ani Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, čo tu máme, mi fakt nepomôže. Nepotrebujem ani bazén, či tenisový kurt... POTREBUJEM ĽUDÍ! POTREBUJEM MOŽNOSŤ! A tu WarholCity ani blízke okolie nikomu neposkytne. Tak sa ma už nepýtajte, moji drahí bývalí spolužiaci, ako bolo na strednej. Ako bolo v škole, na internáte... Bolo perfektne a povedzte to každému. Nech idú tiež niekam preč.
A nedám sa na Mapu blogerov tam do tej malej bodky pri Medzilaborciach. Nedám, nedám a nedám! Veď ja tu momentálne len prádzninujem. Uvidíme, v ktorej bodke definitívne skončím.
