Nepotrebujete burácajúce davy ľudí, potlesky, svetlá televíznych kamier, blesky fotoaparátov. Predpokladajme, že nie ste Madonna, ani Robbie Williams...
Pri akéjkoľvek tvorbe, výkone povolania. Ste učiteľom a poteší Vás len 1 žiak z 30-člennej skupiny. Ste však radi. To on Vás posunie ďalej. Lekári, architekti, novinári. A všední ľudia. Možno nejaká maličkosť, na prvý pohľad bezvýznamná situácia. Možno len 1 človek, ktorý Vás pochopí.
Vy napriek tomu nie ste skromní, či naivní, ste silní. Idete za svojím cieľom. Zdá sa Vám, že nemáte čas, veď Vy nie ste žiadne „citlivky“. Zabezpečujete seba, svoju rodinu. Budúcnosť. Nežijete vo vysnívanom svete, ale v tvrdej realite. Ste ambiciózni ľudia!
Otváram Monikin maturitný pamätník. Mám celý víkend na to, aby som jej tam niečo vpísala. Listujem v ňom. Okrem už mojimi spolužiakmi vpísaných viet a obrazovej prílohy, nachádzam hlášky. Tie, ktoré sme spisovali počas niekoľkých rokov (Yawa, ty máš na tom veľkú zásluhu). Tie, na ktorých sme sa až neuveriteľne nasmiali. Tie, ktoré som neskôr ucelila a hodila ich sem. Len tak, aby tam boli. A zrazu ich vidím v Monikinom pamätníku. Všetkých sto. Úhľadne vpísané, označené. O pár mesiacov po ich ucelení. Tie hlášky ma fakt potešili. Malo to všetko zmysel. Len pre ten 1 pamätník. Ja viem, že bude väčšinu času zastrčený v zásuvke. O 10 rokov ho spolužiačka vytiahne von, potom naspäť založí. O 20 rokov si naňho už ani nespomenie. Neviem, možno. Ale potešilo ma to. Len pre ten JEDEN to fakt malo zmysel!
Možno bezvýznamná vec, príhoda, situácia. Blbosť, somarina? Stalo sa nám to včera, stane sa nám to o pár mesiacov. Nevieme o tom, neuvedomíme si to. Je to niekde hlboko v našom vnútri. Nepotrebujeme o tom rozprávať, nechceme. Taká ukrytá maličkosť, ktorá nás posunula niekam ďalej...
Vďaka, Moni.
