Dňa 12.augusta 2018 vyslala naša firma svojich pracovníkov do Českej republiky. Vycestovať sme mali dvaja muži a šesť žien. Keď sme zistili kto vlastne postupy služobnú cestu. Boli sme nesmierne radi a verili, že sa z nás stane najlepší tým, ktorí kedysi firma vyslala. Verila som tomu sama.
Našou pracovnou náplňou bolo pomôcť českým kolegom s výrobou. Istá časť výroby definitívne končila po vyše dvadsiatich rokoch svojho fungovania. Výroba káblových zväzkov mala byť odovzdaná v termíne Rumunským kolegom. Dôvod – vraj český zamestnanci je pre ich spoločnosť veľmi dráha.
Ešte pred svojim vycestovaním sme boli upozornení svojimi nadriadenými, že máme si zachovať chladnu hlavu, pretože iste budeme pre Čechov nevítanou konkurenciou.
Podľa výpovedi našich kolegov, ktorí postúpili tu istú cestu ešte v máji. Vraj sa k ním naši susedný kolegovia správali s odstupom a kritizovaním. Naši zamestnanci za to nemohli, veď boli vyslaný iba ako pomocná sila, ale napriek tomu ich medzi seba neprijali. Čím všetkým museli prejsť to vedia iba oni.
Cestovali sme Regiojetom. Cesta z východu na západ nemala konca. Po dlhej a náročnej 12 hodinovej nepretržitej ceste sme konečne dorazili na miesto penziónu, kde sme mali stráviť celých šesť týždňov, ktorí sa stane naším dočasným domovom.
Ráno sme sa pripravili do práce. Mali sme strach a obavy zo susedných kolegov ako sa na nás budú prizerať a či nás vôbec príjmu medzi seba, či sa nezachovajú ku nám ako k naším predchádzajúcim kolegom. Ale povedali sme si, že v každom prípade sa musíme snažiť nevšímať si ich narážky. Vydvihla si nás vedúca zmeny, ktorá nás predala majsterke, aby nám pridelila prácu. Opýtala sa nás čo vieme a ovládame. Boli sme zaradený do pozícii bez toho, aby ju zaujímali naše znalosti.
Z práce nemám obavy, či to zvládnem, alebo nie. Jednoducho som len človek, ktorému niečo ide a niečo nie. Český kolegovia ma zaúčali a dávali pozor na moju prácu, inak sa so mnou vôbec nerozprávali. V hlave sa mi honili všelijaké myšlienky, začal ma prenasledovať strach a neistota, čo má čaká medzi tými neznámymi ľuďmi.
Keď sme sa všetci zišli na prestávke. Zistili sme že každý robíme niečo iné, než to čo doma, bolo nám z toho do smiechu. Zistili sme že čerpáme nové pracovné skúsenosti.
Práca ktorá mi bola pridelená ma začala ohromne baviť a chcela som vedieť a zapojiť sa do jeho procesu ešte viacej, začala som sa zaujímať o celý jeho systém. Český kolegovia voči mne boli zdvorilí. Dostavala som od nich ich všetky znalosti, ktoré som nevyhnutne potrebovala na ovládanie pozície. Bola to fyzický náročná práca.
Keď sa konečne ku mne prihovorili zo zvedavosti z akého dôvodu sme sem prišli. Zistila som, že český kolegovia si o nás mysleli, že sme sem prišli sa zaškoliť ich prácu, ktorú prenesieme do Rumunska a so svojimi poznatkami budeme zaúčať rumunských kolegov. Vysvetlila som im, že mi s Rumunskom nemáme nič spoločného, sme tu preto, aby sme im pomohli s výrobou.
Po vyjasnení veci na moje prekvapenie naraz zavládla medzi slovenskými a českými kolegami priateľská atmosféra. Dali nám pocítiť, že nás prijali medzi seba a v nás rástlo sebavedomie a chuť s nimi pracovať. Práca pri ktorej som sa ocitla bola oproti ostatným pozíciám s veľkým náskokom pozadu. Potrebovalo do toho vložiť viacej času a síl. Nadriadený mi nikdy nenariadili či zostanem v práci dlhšie, alebo či prídem v sobotu. Len ma poprosili, či môžem. Súhlasila som zakaždým a nemala som problém zostať v práci dlhšie, alebo obetovať sobotu.
Rumunský kolegovia dorazili o týždeň neskôr po nás. Niektorých z nich som spoznala z čias, keď som bola pred par rokmi v Rumunsku služobne na výpomoc. Bolo to milé prekvapenie.Český kolegovia mali za úlohu ich iba zaškoliť a kontrolovať ich prácu. Nesmeli vyrábať iba sa venovať Rumunom. Jazyková bariéra bola zaujímavá, ale Rumuni neboli hlúpy natoľko, aby nepochopili čo od nich Česi požadujú.
Sledovala som českých kolegov, či Rumunov zaúčajú správne a či im poskytujú dostatočnú pozornosť akú venovali mne. Neuveriteľné, ale dávali im všetko čo sami vedeli. Keď som sa ich opýtala ako sa cítia pri tých čo od nich berú prácu. Jednoduchými slovami mi odpovedali, že oni za to nemôžu, ale vyššia moc.
Aj keď som tam pracovala iba týždeň poprosili ma, aby som tiež niečím prispela, tak som im pomáhala ukazovala Rumunom prácu, ktorú som vedela, že ju ovládam. Lenže na druhy deň ma český nadriadený stopli, že nemôžem zaškoľovať. Prijala som to s pochopením a s rešpektom, pretože som nepoznala všetky kroky a hlavne odchýlky. Česky kolegovia boli zhrozený a bránili moju prácu, pretože na všetko nestačili dohliadať, ale netrvalo to dlho. Prišiel víkend a zrazu som mala všetkých Rumunov na krku, bez prítomnosti českého kolegu. Naraz som si uvedomila, že zaškoľujem nie len ich, ale aj ich hlavného šéfa kvality. Nepotrebovala som s nimi komunikovať, stačilo, že som im ukázala a oni pochopili čo od nich očakávam. Ich šéf prijal každú moju dobrú radu s úsmevom a ako poďakovanie mi pomohol vo výrobe, bez toho, aby bral ohľad, že si zašpiní ruky, alebo odev. Tým si získal môj obdiv a ja som získala ďalšieho priateľa.
Po víkende ma chceli preradiť na inú pracovnú pozíciu, pretože nás bolo na jednom pracovisku veľa, ale česká kolegyňa sa ma zastala, ktorá nechcela, aby som odišla z miesta. Bola sama a na Rumunov by nestačila. Postavila sa proti svojim nadriadeným a chcela s hnevom opustiť pracovné miesto. Prišla personálna vedúca, ktorá sa dozvedela o probléme, ktorý sa naskytol. Bola prekvapená, prečo ma vyraďujú z pozície, odišla a o pár minút sa vrátila. Dostala som pochvalu v mene firmy za svoju šikovnosť, bolo mi dovolené zaškoľovať Rumunov. Za to, čo sa udialo a ako to skončilo som sa mala komu poďakovať. Vďaka tejto osobe som zostala na pozície do konca svojho turnusu.
Veľmi som bola zvedavá ako funguje, keď výroba konči a presúva sa inam. Lenže vedela som, že než sa to stane ja, už budem doma.
Ale predsa sa udialo niečo s čím sme nerátali. Prišiel na návštevu hlavný Rumunský šéf, ktorý odmietol akýkoľvek dlh z ich strany. Nastal veľký zhon, bolo potrebné urobiť rázne kroky, aby sa čo najviacej vyrobilo. Predčasy a víkendy boli nariadené, nie len pre českých, ale aj rumunských kolegov. Mňa z toho vynechali, ale nedokázala som ich nechať v tom samých.
Náš pobyt v Mariánskych lázňoch sa predlžil o týždeň a ja som mala možnosť vidieť skutočne ako z niečoho čo bolo, už nebolo.
Ďakujem českým kolegom za skvelé priateľstvo, ktorý je pre mňa ako vzácny dar.
Vďaka našej firmy som mala možnosť spoznať Mariánské lázně, navštívila som Karlové Vary.
Domov som si priniesla krásne zážitky, ale aj trochu sklamanie z niektorých vlastných kolegov. Ale to je, už za mnou aspoň som sa z nich mohla poučiť, že dožadovať sa nejakého práva nemá vyznám. nie všetko musí vyjsť podľa našich predstáv. Teraz môžem napísať, že ma prekvapila jedna vec. Myslela som si, že nikdy sa k týmto ľudom neprihovorím, kým budem žiť. No žiaľ bohu nestalo sa tak, poniektorých hryzlo svedomie a prihovorili sa a ja som to prijala. Lenže viem, že už nikdy im nedovolím sa priblížiť ku mne bližšie, než z pracovného hľadiska.
To zlé som dala preč a nechala iba to najkrajšie vo svojom srdci.
