Môj pán otec, v tej dobe podľa všeobecnej mienky fešák a dobrá partia,nepil, nefajčil, neopúšťal teplo rodinného krbu a ani inakneinšpiroval svoju jedinú dcéru k srdcervúcim literárnym veľdielam.Nikdy som od neho neutŕžila „jednu výchovnú“, hoci tiež mal svoješpecifické metódy vzbudzujúce rešpekt. Dokázal totiž excelentne zvýšiťhlas a to i počas pokojných diskusií či nevinných výmen názorov. A keďjedného dňa počas jeho pedagogickej prednášky spadol v druhej izbeobraz zo steny, prefíkane to zviedol na pravdepodobné úmrtie v rodine.Po obvolaní kompletného rodinného osadenstva a mojom týždňovomprespávaní v rodičovskej spálni napokon usúdil, že za to mohlinekvalitné steny petržalských panelákov. Našťastie, televízne seriálytypu Buffy – zabíjačka upírov mi postupne umožnili báť sa aj iných vecínež návštevy duchov v našom trojizbovom byte. Tresty u nás domazabezpečovala neoficiálna hlava rodiny, povolaním učiteľka a srdcom -moja mama. Jej pedagogické vzdelanie jej umožňovalo uplatňovať prudképsychologické vydieranie, čo pre mňa znamenalo okamžitý nástup pocituviny a nepoznanie krásy kľačania v kúte, zatvorenia na WC či do inejtmavej miestnosti, ako mi to rozprávali moji mierne sa zajakávajúcirovesníci. Človek asi nemôže mať všetko. S nástupom do prvej triedy misvitla nádej. Historky o kreativite rodičovských trestov v období ZRPŠnasvedčovali, že čas vzniku mojej prvej traumy sa bezodkladne blíži.Asi preto som sa rozhodla priznať sama a hneď. Hmm...škoda, že mi tátoodvaha nevydržala i do dnešnej doby epilácie ...No nič. Novučičký ružový Barbie album slávnostne očakávajúci môjpríchod s prvou dvojkou v žiackej knižke nedali zaužívaným metódamškolského systému žiadnu šancu. S rodičmi mojich rodičov sa užvychádzalo o čosi lepšie. Tí otcovi, bratislavskí, u mňa pravidelnevyvolávali podivné kŕče v žalúdku. Vždy v nedeľu doobeda, keď bolneoficiálne stanovený návštevný čas, alebo cez prázdniny, keď do mňatlačili štyri parené buchty. Hodinu po dojedení orechovej Milky. A polhodinu po raňajkách. Dvojchodových. To dieťa nikdy nechce jesť! Prinich som sa naučila vychutnávať slovné spojenie „ja som ti tohovorila“. Použila som ho, keď sme počas núteného výletu na Devínzmokli do nitky a týždeň sa z toho liečili. Aj keď nás dedko natrelniveou, vytrepal na pravé poludnie na Rosničku a my sme sa z tohotýždeň zošúpavali. A najviac, keď babka po tom vydarenom sunshiningunatrela sesternicu šľahačkou namiesto jogurtu. Ja som sa nedala, ibasom „jej to hovorila“. Úbohé dievča, ešte týždeň smrdela :) Okrem tejšľahačkovej mám ešte sesternice dve. Zatiaľ ma neprerástli, čiže imbolo dožičené pokojne a bezúrazovo dospieť. Matne si spomínam nanevinné detské hry, počas ktorých som do hrudníka jednej v záchvate hryna Xenu, princeznú bojovnicu, hodila asi dvojmetrovú palicu aprekvapivo ju neminula. Druhú som pre zmenu v záchvate puberty naháňalaokolo chaty so žihľavou v ruke. A tretiu z čistej pozície najstaršej zdetí príležitostne zneužívam na masáže chrbta. Taká celkom normálnerodinka. Postupom času a nadobudnutím zopár vtipných životnýchskúseností som zistila, že srdcervúce témy na moje literárne pokusy mizrejme rodinné zázemie neposkytne. A tak si ich úspešne vyrábamsama. Najistejšie sú vzťahy s mužmi, na ktorých mám ojedinelé šťastie.Teda, ak sa na nich pozerám ako na potenciálne námety. O tom aleniekedy inokedy a najlepšie s dvomi deci bieleho... P.S : Keďže však tomu fiktívnemu „môjmu“ nemienim (vedome) spôsobovaťžiadne inšpiratívne traumy, na otázku drahej famílie : “A kedy nám hopredstavíš?“ odpovedám zásadne a s ľadovým pokojom : „Na svadbe“. Onisi stále myslia, že žartujem...
