A už sa aj valím späť s cenným úlovkom – hriešne vyzerajúcim, nekonečne kalorickým krémešom. Otec ním provokoval celý večer. O vyvážených raňajkách sa síce hovoriť nedá, no i žena je len človek... V kulise všeobecne známej ako televízor beží stodvadsiaty tretí diel akejsi Márie Emanuely Viktórie. Ďalším variantom je variaci Bičan. Našťastie mám svoj potravinový prídel nablízku, tak ma to nerozhádže.
Známy vŕtavý zvuk sa ozval znova. Hŕstka chlapov v kombinézach mi pobehuje pod oknami a zápalisto kosí. Faska...Beriem si to osobne a urazene sa presúvam smer severoseverozápad....k počítaču. Hromadne mažem množstvo reťazových listov a iných vyznaní lásky, ktorými ma častujú zjavne preťažení jedinci vlastniaci moju emailovú adresu...Kým som sa prebojovala k výhražným správam od JOLIOVEJ, bolo už skoro poludnie. Vyzerajú naliehavo. Micka riešila svoj outfit na večerné rande. Zase ďalší jedinec, ktorý beznádejne podľahne osobnému kúzlu a trojkám....očiam..tejto femme fatale.
Typy ako JOLIOVÁ nemôžete prehliadnuť. Tancujú, ako by ich nik nevidel, spievajú, ako by nepraskali zrkadlá všade navôkol a smejú sa, kým im to bránica pevne zviazaná v korzetoch dovolí. Na dámske jazdy sú volané medzi prvými. Odchádzajú s ranným svitaním, so špirálou až na kolenách a predsa neznesiteľne sexi... Na kamarátstvo tieto stelesnenia mužských snov neboli stvorené....Úprimne, sú to potvory...
A predsa nám to s JOLIE funguje pekných pár rôčkov... Spojila nás Absolutka, pravidelne meškajúci vlak a jeden spoločný „opaľovač“, ktorý sa našťastie ani jednej z nás nepozdával. Skrátili sme hrivy, predĺžili sukne, no inak sme rovnaké čajky ako keď sme sa 16. septembra 2003 prvýkrát obliali kávou, čakajúc na „záživnú“ prednášku. O niekoľko hodín neskôr sme sa už oblievali čímsi „povzbudzujúcejším“ v trnavskom Harleypube....no o tom po tom...
Po dôkladnom zvážení situácie dospievam k názoru, že odpovedať na spomínaný email takto po funuse by mohlo byť životunebezpečné. Pozornosť teda upriamim na najsamposlednú správu týkajúcu sa piatkového večera. Odkedy sa nám do života priplietli také zbytočnosti ako skúškové obdobie či chlapi, nemali sme čas ničiť si povesť v pochybných podnikoch bratislavského typu ako zvyčajne. Blížiaci sa piatok mám v kalendári zakrúžkovaný JOLIINÝM rúžom. „Von s mickou“ v kódovanej reči znamená rezervovať si celý víkend na následnú nevyhnutnú rekonvalescenciu.
Tuším som opäť dostala bojovú úlohu zavolať HOKEJISTOVI. Bez neho si naše „dámske“ výjazdy na Zelenú nevieme predstaviť. No odkedy sme mu mierne poplietli hlavu, tvrdohlavo sa nám vyhýba. Bol to on, kto nás videl v stavoch najhorších, tzv. podpultových. Kto do nás lial tú ..nástu vodku, i keď sme rezolútne odmietli už piaty pohárik. A bol jediný, kto nás nachytal samé doma, milo rozšafné, iba s troma prázdnymi fľašami vína a trsom tropického ovocia na stole.....Že vtedy zahanbujúco ušiel, mu nikdy nezabudneme pripomenúť...Momentálne podľahol kúzlu ďalšieho z nekonečného množstva športov, ktoré stihol vyskúšať. Pseudonym HOKEJISTA hovorí za všetko. Dokonca nám hlavu mútil s abstinenciou, no rýchlo sme ho vyviedli z omylu.....
Trasie sa mi celý stôl, čo znamená, že chlapec je celkom pohotový. Na všeobecné nadšenie potvrdzuje účasť...To aby sme s JOLIE zbehli do solárka !:)Ako ten čas letí. Je pomaly poludnie a ja som ešte neurobila nič konštruktívne. Ako zvyčajne. Vyhováram sa síce na bohémske črty mojej povahy, no drahú alma mater začína podozrivo mykať v pravom oku, čo ma dokáže vydesiť natoľko, že sa odhodlám rozhýbať my old body ešte pred večerom. Pane Bože, prečo ma tak trestáš....
Hasta luego, amigos.........
