Počas prestávky stojím na univerzitnom dvore pred budovou mojej fakulty. Opodiaľ sa nachádza hlučne sa smejúcich chlapcov – mojich sardínskych spolužiakov, ktorí sa správaním a aj verbálnym prejavom radia skôr do kategórie ADOLESCENTI na hlavnej železničnej stanici v Bratislave ako do kategórie VYSOKOŠKOLÁCI. Vzhľadom na to, že v istých vzácnych momentoch sa pre nich stávam neviditeľnou, jede n z nich mi bolestivo stúpi na chodidlo. Keď sa podráždene uhnem z ďalšieho dosahu jeho tenisiek a škaredo sa na neho pozriem, po taliansky sa ma s debilným úsmevom opýta, či mám nejaký problém.
Čakali by ste ospravedlnenie? Čakali by ste, že dotyčný sa otočí s ospravedlnením na perách a prípadne sa vás ešte opýta, či ste v poriadku? ČAKAJTE ĎALEJ!
Hlúčik (podotýkam) týchto študentov vysokej školy následe ešte utrúsi zopár nelichotivých poznámok na moju adresu v zmysle, čo si tu tá cudzia p**a vôbec papuľu otvára. A áno, mala by som sa potichu tešiť z toho, že si ma vôbec všimli, veď borci ako oni si predsa môžu dievčatá vyberať...
Iná story. Sedíme v priemernej miestnej krčme pri stole a vedieme priemernú diskusiu na tému pivo a čas jeho doručenia od doby objednávky (treba rátať tak polhodinku najmenej, pretože aj obsluha je už naliata). Dvere podniku sa rozletia a dnu vpadne päťčlenná skupina podgurážených sardínskych chlapov vo vekovom priemere 25-30 rokov. Samozrejme, že po spozorovaní skupinky evidentne-cudzích-slečien si sadnú čiastočne k nášmu stolu a čiastočne k vedľajšiemu, pričom sa snažia zdlieľať lavicu na sedenie pri našom stole (pre nechápavých rozumej: týpek si sadne vedľa teba a tlačí sa na teba svojou riťou, dýcha na teba alkoholickým dychom, sprosto sa rehoce a očakáva, že budeš očarená). Na výzvu obsluhy, že si majú sadnúť k vedľajšiemu stolu samozrejme nereagujú.
Keď sa otočíme opačným smerom a snažíme sa ďalej dôstojne viesť náš dialóg, chlapci nás častujú nelichotivými poznámkami v taliančine, následne vyhrabú z tmavých kútov svojich odumretých mozočkov aj nadávky v anglickom jazyku (keby sme im náhodou nerozumeli). How sophisticated...
Keďže ani na ich plynulú angličtinu nereagujeme, snažia sa na seba upozorniť udieraním päsťami do nášho stola, pokrikovaním nadávok vo vzdialenosti 20 centimetrov od našich uší a hlasným rehotom, ktorým povzbudzujú jeden druhého. Keď ani to nepomáha, nasrato pozhadzujú stoličky na podlahu a odchádzajú z podniku. Následne tam na nás ešte počkajú a počas toho, ako kráčame smerom k autu odparkovanému dve ulice od podniku, nás nasledujú, pokrikujúc nadávky.
Ešte stále sa chce niektorá z vás vydať na Sardínii, pretože sú tu krásne pláže?!
Predpokladám, že každej z nás sa už stalo, že pri vstupe do budovy/domu/obchodu/na poštu sa našiel muž, ktorý vás pustil do dverí, prípadne vám dokonca tie dvere podržal. Musím poznamenať, že v Bratislave tento jav nie je až taký zriedkavý, ako sa mi kedysi zdalo.
Čakala som, že vzhľadom na prehnane pozitívnu povesť talianskych mužov na Slovensku bude také niečo, ako otvorenie a podržanie dverí žene samozrejmosťou. Omyl omyl, zlatá rybka!
Aby sa niekto neurazil, musím povedať ešte raz, že mám takmer výlučne do činenia so Sardínčanmi.
Ak čakáte, že vás niekto pustí do dverí, čakáte naozaj márne. Sardínčan vás nielenže nepustí do dverí, vtrepe sa do nich pred vami aj za cenu toho, že vám pošliape chodidlá, zvalcuje vás alebo vás sotí do zárubne. Podržať dvere? Kdeže! Pustí ich priamo do vás tak, že vám často narazia do nosa až ostanete prekvapená. Ak ste náhodou také trúfalé stvorenie, že utrúsite na ich adresu poznámku ohľadom sardínskych džentlmenov, dočkáte sa znechutených mužských ksichtov akože „čo si tá pi*ka o sebe myslí,“ prípadne urážlivých poznámok o „arogancii“ netalianskych žien. V prípade, že vám NÁHODOU nejaký chlap podržal dvere alebo vás do nich vpustil a vy sa nahlas poďakujete, obdaruje vás nechápavým pohľadom a za hlasného smiechu svojich kamarátov si vypočuje zopár ironických poznámok na margo emancipácie žien.
Po toľkej kritike musím spomenúť niektoré svetlé výnimky, ktoré tu ešte naozaj existujú a napriek všetkému aj úspešne prežívajú. Treba však poriadne hľadať, lebo sú to predsa len ihly v kope sena. Stalo sa mi, že som sa v podniku postavila do nekonečného radu a snažila som sa objednať si drink. Barman ma vytrvalo ignoroval a uprednostňoval objednávky miestnych, napriek mojim (aj) verbálnym pokusom na seba upozorniť. V rade stál týpek, ktorého som poznala z videnia, nikdy sme sa však bližšie nerozprávali, ktorý keď analyzoval situáciu, sa ponúkol, že mi vezme drink a opýtal sa ma, čo presne si želám. Inokedy sa mi stalo, že som išla von s mužom, ktorý dokonca vyliezol z auta, aby mi prišiel z druhej strany otvoriť dvere spolujazdca.
Holt, aby sme predsa len toľko neklesali na duchu.
