Tou druhou osobou môže byť dieťa, dospelý, milenec, manžel, súrodenec, priateľ, rodič, klient, šéf alebo i najlepšia priateľka. Môže ísť o alkoholika, drogovo závislého, telesne alebo psychicky chorého či normálneho človeka, ktorého sa sporadicky zmocní smútok.
Nielenže neustále uspokojujeme potreby druhých, my ich dokonca predvídame. Každého vychovávame, obskakujeme, naprávame. Všetko vylepšujeme a riešime, do všetkého sa montujeme. Ide nám to viac ako dobre. Riadime sa heslom „Tvoje želanie mi je rozkazom a tvoj problém je aj mojím problémom.“ Zachraňujeme ľudí pred ich povinnosťami a preberáme ich na seba. Neskôr sa na nich hneváme, cítime sa zneužití a ľutujeme sa, sme spoluzávislí.
Najhoršou stránkou zachraňovania je fakt, že sa staneme obeťami a zostávame nimi. Mnohé formy vážneho, sebazničujúceho správania (zneužívanie návykových látok, poruchy stravovania, poruchy sexuálneho chovania) sa rozvíjajú prostredníctvom úlohy obete. Ako obete priťahujeme páchateľov, teda ľudí so sklonmi k zneužívaniu a týraniu. Domnievame sa, že potrebujeme aby sa ktosi o nás postaral, lebo sa cítime bezmocní.
Prečo teda zjavne racionálne uvažujúci človek chce stále niekoho zachraňovať? Väčšina z nich si vôbec neuvedomuje, čo robí, má zmätok v tom, čo pomoc je a čo nie je. Sú mylne presvedčení o dobrom skutku, dokonca by sa považovali za krutých a bezcitných ak by iným dovolili aby si poradili sami a konečne boli zodpovední sami za seba. Domnievame sa, že je našou povinnosťou cítiť sa nepríjemne, ak má niekto iný problém.
V jadre väčšiny záchranných činov sa skrýva démon menom Nízka sebaúcta. Zachraňujeme iných, lebo sa sami necítime dobre. Hoci ide o pominuteľné pocity a umelo vyvolané, starostlivosť o druhých nám dodáva dobré pocity, sebaúctu a moc. Necítime sa byť milovaní, tak sa snažíme byť aspoň potrební. Nemáme zo seba dobrý pocit, preto máme nutkanie urobiť čosi, čím dokážeme svoju dobrotu. Zachraňujeme, lebo podceňujeme iných, neodôvodnene súdime, že ten druhý sa nedokáže o seba postarať, no nie je to tak. Niekedy zachraňujeme, lebo je to jednoduchšie, než zvládať vlastné problémy, pocity nepohody a trápnosti z toho, že sa dívame na nevyriešené problémy iných. Každý dospelý človek okrem ľudí s niektorými telesnými či duševnými chorobami, poškodením mozgu dokáže byť za seba zodpovedný. Záchranárske správanie nás zakaždým vyvedie z miery, zmätie a popletie. Je to sebadeštruktívna reakcia a spôsob, ako sa spoluzávislí odcudzujú sami sebe a pripútavajú k iným. Spôsob, ktorým sa snažíme ovládať iných, ale namiesto toho, iní ovládajú nás.
Opatrovanie a zachraňovanie plodia hnev, opatrovatelia sa stanú nahnevanými rodičmi, nahnevanými milencami, nahnevanými priateľmi, nahnevanými partnermi a z ľudí, ktorým pomáhajú sa stanú nahnevané a bezmocné obete. Starostlivosť o iných sú síce dobré a žiadané kvality, no mnohí spoluzávislí si zle vysvetľujú radu „dávať, až to bolí.“ Je dobré dávať iným, ale nemusíme zo seba rozdať všetko. Nechajme si čosi i pre seba. Láskavé činy nie sú láskavé ak nemáme dobrý pocit zo seba a z človeka, pre ktorého to robíme. Nemali by sme pre iných robiť veci ktoré dokážu a mali by robiť sami pre seba. Ľudia nie sú bezmocní, rovnako ako my.
Dávanie a pomoc sú dôležitou súčasťou zdravého života a zdravých medziľudských vzťahov. Súčasťou zdravého života je však aj schopnosť rozlíšiť, kedy nedávať, nepomáhať a nemať zodpovednosť za iných. Nie je dobré pomáhať ľuďom, ktorí to zneužívajú aby sa vyhli vlastnej zodpovednosti, škodí to im aj nám. Medzi pomáhaním a ubližovaním a medzi prospešným a škodlivým dávaním je len veľmi tenká hranica.
Ľudia, ktorí sa za každú cenu snažia vyhovieť iným sú nedôveryhodní a klamú. Prevezmime teda zodpovednosť za samých seba a nechajme, aby druhí robili to isté. Či už zmeníme svoje názory, postoje, rozpoloženie, správanie či zmýšľanie, to najláskavejšie, čo môžeme pre seba urobiť, je zbaviť sa princípu obete. Všetko má predsa svoje hranice, tak sa ich nebojme vytýčiť:
* Nikomu nedovolím, aby ma fyzicky alebo verbálne napádal.
* Nebudem vedome veriť klamstvám alebo ich podporovať.
* Nedovolím vo svojom dome zneužívanie a kriminálne správanie.
* Nebudem zachraňovať ľudí pred následkami ich nezodpovedného správania.
* Nebudem finančne podporovať niekoho nezodpovedné správanie.
* Nebudem klamať aby som ochránila seba pred závislosťou iných.
* Nebudem používať svoj domov ako detoxikačné centrum pre závislých.
* Ak sa chce druhý chovať nepríčetne, nemôže to robiť predo mnou.
* Nenechám si iným človekom pokaziť deň ani celý život.
Pomôckou správneho vytýčenia si hraníc sú záležitosti, z ktorých vám je zle, ktoré vás znervózňujú, ktoré nemôžete tolerovať a z ktorých máte strach. Ľudia sa môžu na vás hnevať za vytýčené hranice, lebo vás už nemôžu zneužívať, dokonca sa môžu pokúsiť vo vás vyvolať pocity viny len preto, aby ste sa vrátili k starému systému, môžu sa dokonca i vyhrážať. Neustupujte im, držte sa nového smeru, buďte dôslední, inak by ste prišli o dôveryhodnosť. Vynaložená energia za to stojí.
Aké sú vaše hranice? Čo všetko ste ochotní tolerovať?
