Vznik Podnesterska, Južného Osetska a Abcházska boli viac- menej tolerované a považované za dôsledok chaotického rozpadu Sovietskeho zväzu. Vojna Ruska s Gruzínskom v roku 2008 však prvýkrát ukázala, že Rusko opúšťa moderný pohľad na medzinárodnú politiku a vracia sa k vnímaniu zahraničnej politiky do čias, kedy vojna bola pokračovaním politiky inými prostriedkami.
Vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev, pár dní po skončení vojny, vyhlásil novú zahraničnú doktrínu. Jej hlavným cieľom bolo posilniť vplyv Ruska na medzinárodnej scéne, no stále na základe akceptovania princípov medzinárodných zmlúv. Pokračovať malo aj otvorené partnerstvo s EÚ i USA. No vojnu s Gruzinskom vysvetlila doktrína tým, že Rusko má oblasť svojich „privilegovaných“ záujmov, kde si „vyhradzuje“ právo zasahovať. Inak povedané, medzinárodné právo platí všade s výnimkou oblastí, ktoré Rusko považuje za svoj privilegovaný priestor. Toto memento zahraničné spoločenstvo ešte nebralo vážne, stále verilo, že Rusko si len chce „chrániť“ územie, ktoré už aj tak fakticky kontroluje. Nemá záujem sa ďalej rozširovať.
Anexia Krymu a vojna na Ukrajine už ukázali, že ruský „privilegovaný priestor“, v ktorom platí sila namiesto zmlúv je oveľa väčší. Nepomôže ani to, ak garantom zmlúv je samotné Rusko. Medvedevova doktrína bola prekonaná a vymenila ju nová Putinova doktrína založená na zásadách „hybridnej vojny“. Podľa nej je svet v permanentnej vojne a v prirodzenom záujme Ruska je urýchlene sa do tejto permanentnej vojny zapojiť. Skúmať, aká myseľ môže na predpoklade večnej vojny založiť medzinárodnú politiku patrí do iného odboru. Nás zaujíma, ako sa treba k štátu s takouto doktrínou správať.
Putinovo Rusko pripomenulo, že vlády sa síce môžu meniť, no bez zmeny režimu zahraničnopolitické záujmy ostávajú rovnaké. A Putinovo Rusko sa vrátilo k ruskej zahraničnej politiky platnej od čias Ivana IV. Hrozného, ktorú dodržiavalo aj sovietske Rusko. Jej hlavným cieľom je mocenská, územná a ideologická expanzia. Pôvodným zámerom Ivana IV. bolo spojiť rozdrobenú „ruskú zem“ do jedného štátu, no vznikom ruského cárstva sa politika územného rastu nezastavila. Treba byť spravodlivý a povedať, že v tom čase bola územná expanzia prirodzeným prejavom každej veľmoci. V prvej polovici dvadsiateho storočia to však už neplatilo. Napriek rôznym „civilizačným“ zdôvodnením výhod kolonializmu, verejná mienka demokratických štátov kolonializmus postupne odsúdila. Európske koloniálne ríše sa zbavovali vlády nad dobytými krajinami a priznávali im samostatnosť a nezávislosť.
Liberálna politika začala ovplyvňovať aj pohľad na samotné medzinárodne vzťahy. Po prvej svetovej vojne vznikol záujem, aby sa princípy vlády zákona preniesli aj na medzinárodnú scénu. Dovtedajšia zahraničná politika založená na vyvažovaní mocenskej sily jednotlivých štátov, tak začala klásť dôraz na legitimitu použitia násilia. Do medzinárodných vzťahov prišlo slovo spravodlivosť. Garantom medzinárodného poriadku má byť dodržiavanie platných zmlúv a dohôd. Nikto už nebude môcť len tak posúvať hranice, aj keby na to mal vojenské či ekonomické prostriedky. Takýto štát by sa stal „vyvrheľom“ medzinárodného práva a všetky ostatné štáty by mali právo proti nemu zasiahnuť.
V tom istom čase, keď predstava gentlemanskej politiky nadchýnala demokratických politikov, Sovietsky zväz pokračoval v upevňovaní vlády nad svojim „východným“ panstvom pevnou rukou. Naďalej používal politiku rusifikácie, násilne vysťahovávanie domáceho obyvateľstva či osídľovanie Rusov na neruskom území. Vďaka tomu dnes Rusi žijú aj v Pobaltí, Podnestersku, na Kavkaze či v strednej Ázii, kde predstavujú oblasť ruských „privilegovaných záujmov“, čiže bezpečnostné riziko pre tamojšie štáty.
Medzinárodná politika postavená na zmluvnom základe však funguje len medzi demokratickými štátmi. Príklad Sovietskeho zväzu i nacistického Nemecka ukázali, že štáty, ktoré nedodržiavajú vládu zákona doma, ju nedodržiavajú ani na medzinárodnej úrovni. Doba studenej vojny sa tak opäť vrátila k osvedčenej politike založenej na sile a strachu. Dodržiavanie medzinárodných dohôd sa od Sovietského zväzu vynucovali len vďaka vojenskej hrozbe vzájomného zničenia. A takáto politika napokon Sovietsky zväz aj zničila. Podarilo sa to vďaka Ronaldovi Reaganovi, ktorý začal vedomé preteky v zbrojení s cieľom Sovietsky zväz finančne zruinovať. „Ríša zla“ bola porazená bez boja.
Po páde železnej opony a rozpade Sovietskeho zväzu zavládla eufória a predstava, že určujúcim princípom medzinárodných vzťahov sa konečne stane dodržiavanie zmlúv a dohôd.
Oslabené Rusko sa aj začalo správať ako normálna súčasť slobodného a zodpovedného sveta. Otvorilo sa spolupráci EÚ i USA a za svoj prioritný cieľ si stanovilo naštartovať ekonomiku a získať zahraničných investorov. Napokon bez zahraničnej pomoci by ruské jadrové zbrane už dávno skončili na čiernom trhu. Túto stratégiu po Jeľcinovi spočiatku prebral aj Putin. Správal sa pragmaticky, nebránil Pobaltiu vstúpiť do EÚ ani do NATO.
Dnes nevieme, či snaha Ruska zapojiť sa do „liberálnej“ koncepcie medzinárodných vzťahov bola myslená úprimne alebo len odzrkadľovala vtedajšiu Ruskú slabosť. Lebo náznaky, že by slobodu po vyše storočnej koloniálnej nadvláde chceli získať aj národy na Kavkaze, Rusko krvavo potlačilo.
Stále platí, že hľadanie zahraničných nepriateľov sa tradične spája s vládami, ktoré nedokážu byť úspešné v domácej politike. Takéto vlády potrebujú ukazovať na cudzích vinníkov aby vonkajšími hrozbami ospravedlňovali posilňovanie svojej moci. Aj v prípade Ruska platí, že súčasná radikalizácia zahraničnej politiky ide ruka v ruke s posilňovaním autority moci prezidenta. A stále platí aj to, že takéto vlády nevnímajú porušovanie zmlúv ako problém. Preto sa tejto novej situácii treba urýchlene prispôsobiť a vrátiť sa k politike, ktorej nedemokratické režimy najlepšie rozumejú. Treba ukázať, že Európa nie je slabá, že je jednotná, že NATO je na ochranu svojich členov pripravené zasiahnuť. Inak sa ani nenazdáme a zistíme, že sme v „privilegovanej sfére“ ruských záujmov.
Ak sa vám článok páčil podporte ho na vybrali.sme.sk. Ďakujem.
