Marcel Rebro: Všetci na Ukrajine vedia, kto je Fico

Rozhovor s Marcelom Rebrom som urobil 16. februára v rámci prípravy článku o Slovákoch, ktorí to ešte s pomocou Ukrajine nevzdali. Článok o Marcelovi a iných ľuďoch, ktorí aktívne pomáhajú Ukrajine, vyšiel v denníku SME a môžete si ho prečítať tu: https://svet.sme.sk/c/23284898/ukrajina-rusko-vojna-pomoc-vyrocie.html.

V rozhovore odznelo množstvo zaujímavých vecí, ktoré sa do článku nezmestili, preto Vám ho ponúkam v "surovom stave" ako blog:

Dočítate sa v ňom:

• Ako sa medzi Ukrajincami prejavuje únava z vojny

• Čo teraz najviac potrebujú ukrajinskí civilisti a čo armáda

• Ako im môžu pomôcť bežní ľudia na Slovensku

• Či Ukrajinci vôbec hovoria o budúcnosti

Práve ste sa vrátili z Chersonu, čo ste tam robili a zažili?

Ako obvykle, niesli sme tam drony vojakom a  medicínsky materiál, primárne trunikety. Tie sme si nechali poslať do Kyjeva, pretože kupujeme ukrajinské turnikety SICH. Sú trikrát lacnejšie a kvalitou sú rovnaké ako americké. Doniesli sme ich vojakom, navštívili sme viacero jednotiek. Tak sme urobili aj nejaké reportáže a fotografie. 

Kedy ste prvýkrát navštívili Ukrajinu?

V marci minulého roka. Dovtedy som iba prispieval, nikdy som si nemyslel, že budem sám organizovať takéto zbierky a voziť materiál. Bol som vtedy v zložitej situácii, pretože som mal, vlastne ešte mám, rozbehnutý veľký projekt na severe Ruska. Tam som strávil tri zimy s Nencami - kočovnými pastiermi. Tam, v tundre, ma zastihla vojna, ale tam nie je ani signál, oni si žijú slobodným životom. Vrátil som sa domov a vedel som, na ktorej strane stojím napriek tomu, že mám v Rusku veľa dobrých priateľov.

Mám tam kamarátku novinárku, ktorej dcéra študuje v Nemecku a ona jej nedokázala poslať peniaze, tak som istý čas posialal peniaze jej dcére ja. Ale potom sme sa čoraz viac rozchádzali v názoroch. Až keď mi raz povedala, -zober si, čo všetko sme my Rusi urobili pre tento svet, ako sme pomohli. Afganistan, Arménsko, Sýria…- Povedal som jej - prepáč, sme priatelia, ale v tejto oblasti si nemáme čo povedať. Skončilo to tak, že ja som chcel ísť do Ruska ešte počas vojny. To územie, ktoré navštevujem sa ani nedá nazvať Ruskom. Je to Nenecký autonómny okruh. 

Nenci stále žijú štýlom tundra, jurty?

Áno, jazdíme tam na soboch. To sú ľudia, ktorí celý život strávili pod holým nebom alebo v stanoch. Nepoznajú pevný prístrešok, všetko majú z prírody. Dokumentoval som ich, strávil som tam tri zimy. Ale o nich sa nedá povedať, že sú to Rusi, je to iné etnikum. Keď som sa chcel vrátiť, ako občan nepriateľskej krajiny som už ruské víza nedostal. Vtedy som sa s parťákom Garikom Avansianom dohodol, že ideme na Ukrajinu. Máme kontakty na Ukrajine, aj medzi vojakmi. Keď some im povedali, že prídeme, začali sa pýtať, či im nemôžeme niečo priniesť. Tak som ich začal zháňať. Tak sa z fotografickej misie stala dobročinná. Kamarát mi na to požičal dodávku a úplne na punkáča sme vyrazili. Netušili sme, ako sa robí humanitárna pomoc. 

Po dvoch dňoch cestovania sme prišli do Odesy a tam som sa prvýkrát stretol s jednou dámou, Irynou Lazarovovou. Časť materiálu bola pre ňu, pretože ona zásobuje chalanov pod Bachmutom. Dal som jej krabicu turniketov a ona sa rozplakala. Sto turniketov po 45 euro, neprišlo mi to ako niečo veľké. Ona mi povedala, že každá tá vec je potenciálne jeden zachránený život. Ak si nezachránil sto ľudí, tak možno tridsať, možno “iba”desať. Vtedy som vedel, že aj keby som domov nepriniesol jedinú fotku, celé to malo význam. 

Pokračovali sme, prvýkrát sme prišli do Chersonu. Výpovede tých ľudí boli také silné, že keď sme sa vrátili domov, vedel som, že treba pokračovať. Začal som organizovať zbierky, urobili sme ešte päť ciest. Keď som potreboval dostať na Ukrajinu SUV, na ktoré som urobil zbierku, ozvala sa mi novinárka Jana Čavojská, ktorá na Ukrajine pôsobí od roku 2015. Ona potrebovala balistickú ochranu na cestu na Ukrajinu, ja som potreboval šoféra. Odvtedy fungujeme spoločne a snažíme sa to robiť serióznejšie. 

Spojili sme sa s ukrajinskou dobrovoľníčkou Tatianou, ktorá organizuje tábory pre ženy a deti z rodín, ktorý muži padli na fronte alebo sú v zajatí. Dva sme už s Janou zafinancovali, nie je to veľa peňazí. Týždeň pobytu v Zakarpatskej oblasti vyjde na 105 euro. Teraz nám končí kampaň na ďalšie tri tábory po 50 detí. Chceme teraz urobiť tábor na Slovensku. Lebo keď sú tie deti kdekoľvek na Ukrajine, stále sú v krajine, v ktorej môžu prísť nálety. 

Sám som bol v  šoku. Každý tam vedel, že u  nás boli voľby. Že sa k  moci dostal Fico a  že Fico je prokremeľský.

V každej dedine jeden durak

Vnímate pri cestách na Ukrajinu zmeny nálad medzi ľuďmi?

Poviem vám jeden zážitok ešte z prvej cesty. Boli sme v dedinke neďaleko Chersonu, rozbitá na padrť. Rozprával som sa tam s jednou bábuškou, ukazovala mi palicou - tu mám zapichnutý nevybuchnutý mínometný granát, tam má sused zapichnutú raketu z Gradu. To je 19 kilogramov nevybuchnutej trhaviny. Zrazu prišiel nejaký sused a začal rozprávať, že keby sa ukrajinskí vojaci neboli zakopali hneď za dedinou, Rusi by im nerozstrieľali domy. Potom odišiel. A bábuška mi hovorí - prepáč, v každej dedine máme jedného duraka. Tak som jej povedal, že u nás je každý druhý takýto durak.

Musel som jej vysvetliť, že na Slovensku si polovica ľudí skutočne myslí, že za vojnu môže Západ a Ukrajina. Navyše sme v tom čase na rozdiel od Ukrajiny ešte mali v parlamente regulárnych fašistov. 

Rusi útočia na civilnú infraštruktúru. Robili to minulú zimu, robia to aj túto zimu, hoci táto zima bola miernejšia a už to nebolo také zlé. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí žili mesiac bez vody, bez elektriny, bez plynu. Návrat do stredoveku. Aj v mestách, zažili sme s Janou bombardovanie v Odese. Rusáci tam zbombardovali sklad potravín. Tvrdili, že zasiahli sklad rakiet HiMars, my sme tam našli cocacolu, pepsi, fantu, sprite. A troch mŕtvych ľudí. Rusi sa snažia zlomiť ľudí. Polovicu výstroje (nie zbraní) dávajú armáde dobrovoľníci. Zbierajú sa na všetko. Vojaci nemajú autá od armády, všetci majú autá od takých punkáčov ako sme my, ktorí im ich dovezú. Sám sa ešte snažím odhlíásiť svoje auto, ktoré je už na Ukrajine. 

Rusi sa ich snažia zlomiť, ale efekt je opačný. Tí ľudia sú neuveriteľne nahnevaní. Sú unavení, brutálne unavení, ale sú nasratí. Až tak, že ruských vojnových zajatcov na Ukrajine musia skrývať. Bábušky by ich umlátili metlami. Na Ukrajine už nie je rodina, ktorá by nemala mŕtveho alebo zraneného člena. Tie príbehy sú hrozné. Stále viac sa vracajú ľudia z  ruského zajatia a  ich zážitky sú príšerné. Vracajú sa vyhladovaní ako z  koncentrákov, kým Rusom sa pomaly nechce ísť domov, pretože ich tam živia na európskej strave. 

Veľa mojich ukrajinských kamarátov ich spočiatku nazývalo dvoma slovami -– Rassijani alebo rašisti. Jeden môj kamarát, vojak, sám z rusky hovoriacej rodiny, povedal, že v poslednom čase nestretol Rusa, ktorý by ho nechcel zabiť. Takže všetci Rusi sú pre neho nepriatelia. 

Oslovili sme vás v rámci témy o ľuďoch na Slovensku, ktorí to ešte s Ukrajinou nevzdaii. Vy ste to prečo ešte nevzdali?

Stále platí to isté. Ak by padla Ukrajina, máme Rusov na hraniciach my. A ja Rusov na hraniciach nechcem. Z Čiech čoskoro vyrazí mikrokonvoj, dali tam dokopy dva Hummery s protidronovou rádioelektronickou výbavou. Detaily nepoviem. Celá vojna je teraz o dronoch. Jeden z nich mi povedal, že nemôžeme prestať, pretože Rusi neprestanú. Nemôžeme prestať. Ich je veľa a majú zdroje. Neprestaneme. 

Čo teraz najviac potrebujú bežní Ukrajinci? Ak chcem ako jednotlivec pomôcť nadiaľku, čo môžem podporiť?

Bežní Ukrajinci alebo armáda?

Tak najprv civilisti, potom armáda.

Humanitárna pomoc je v zásade vyriešená. Reálny problém je, že napríklad veľa matiek, ktoré zostali bez mužov, žije v prenajatých bytoch medzi štyrmi stenami. Vedia, že vo štvrtok vydáva humanitárku Červený kríž, v utorok charita a takto žijú od pomoci k pomoci. Pomoc, ktorú potrebujú, už nie je v kompetencii bežného človeka - dobrovoľníka. Je to práca pre vlády a organizácie s väčším vplyvom. Potrebujú nájsť zmysel života. Potrebujú psychologickú pomoc, pomoc nájsť prácu. Aby začali žiť ako ľudia a nie zašití v prenajatom byte, pretože ich byt je niekde v Luhansku rozbitý. Materiálna pomoc tam funguje už celkom dobre. 

Existujú iniciatívy aj na tento typ pomoci?

Existujú, ale je ich málo. Takí pankáči ako ja alebo vy to však nedokážu uchopiť. Občas sa mi ozvú ľudia, že chcú ísť so mnou pomáhať. Hovorím im - čo tam prinesieš, štvoro gatí? Gatí majú dosť. Toto už sú systémové veci. Sú tam desaťtisíce ľudí, ktorí prišli o končatiny a treba ich zaradiť späť do života.

Máme kamarátku Svetlanu, bola sestrou v Bachmute. Bola tam, kým ich dom nezmizol z povrchu zemského. Prišla tam o nohu. Jej muž je chirurg, v bojových podmienkach ju nejako pozašíval. Teraz čaká na protézu a ide robiť program s jednou izraelsko-poľskou nadáciou pre ľudí s amputáciami. 

Pred nedávnom som bol v sanatóriu v Odese. Majú obrovský problém s ľuďmi, ktorí prišli o zrak. Sú tam ľudia, ktorí majú vážne psychické probloémy, post-traumatickú poruchu, kontúzie mozgu. Niektorí z tých ľudí rozprávajú z cesty, dostávajú panické záchvaty. 

A armáda?

Armáda potrebuje brutálnu materiálnu pomoc, nie energetické tyčinky. 

To je opäť práca pre väčšie entity, jednotlivci nedokážu poslať stotisíc delostreleckých granátov. 

Ale vieme poslať niečo iné. Vojna sa zmenila na vojnu dronov.

Teraz sme boli s delostrelcami. Nemali veľké húfnice ako Zuzany, ale zbrane skôr taktického významu, napríklad bezzáklzové 80mm kanóny alebo mínomety. Na to, aby dokázali zacieliť paľbu, musí cieľ vidieť.

Potrebuje dron, čo má širokú kameru aj telekameru. Potrebuje mať prehľad o bojisku, potrebuje vybrať a zamerať cieľ. Ale ak si zoberie FPV dron za 400 eur a namontuje naň 800-gramový mínometný granát, doletí nad nepriateľa. To je čo let, to zásah. Ale toto isté robia aj Rusi. Potom zas treba systémy rádioelektronického boja (REB). Toto beží v rukách dobrovoľníkov. 

Takže ak si chce bežný Slovák vybrať, čo podporiť…

Drony. 

Prieskumné, smrtiace, akékoľvek? 

Zbierame peniaze na prieskumné, pretože platforma Donio, cez ktorú zbierame peniaze, nemôže podporovať nákup smrtiacej sily. Už sme tam doviezli aj drony s termovíziou, to je pre nich tak brutálna vec, že dokážu bojovať v noci. Dokážu zameriavať ciele. Viete o tom, že Rusi používajú bojové plyny?

Už som to počul asi trikrát, ale vždy v neoverenej rovine. 

Bol som s dvomi ľuďmi, ktorí prežili plynový útok, to je čisté peklo.

Keď na vás začne pracovať delostrelectvo alebo drony, dokážete sa nejako brániť. Alebo máte dobré okopy a blindáže - prekryté miesta v okopoch. Ale bol som z vojakmi, ktorí sa pri Avdiivke dostali do kontaktu s plynom.

Rusi im do okopu hodili granáty s nervovoparalytickým plynom, ktorý je ťažší ako vzduch. Takže klesá do zákopov a ukryť sa v zákope či v blindáži nepomôže. Buď sa tam zadusíte, alebo vyleziete a zastrelia vás. Plynové masky nemajú, ale keď vám do zákopu dron hodí plynový granát, nemáte šancu si nasadiť masku.

Priviezli sme im asi 50 masiek, mali z toho radosť. Ani sami Ukrajinci nevedia, čo to je za plyn. Lekári sa im boja povedať, čo to s nimi mohlo urobiť. Je to zakázané, ale to je aj fosfor a Rusi ho pužívajú. Videl som okop, do ktorého padla fosforová bomba. Počet ľudí, ktorí v ňom boli, sme dokázali zistiť len podľa prilieb a viest. 

Ukrajinci Fica počúvajú

Ako sa mení nálada na Slovensku? Stále pomáhajú Slováci rovnako ako keď vypukla vojna? Alebo prišlo k otupeniu?

Vždy sme s Janou príjemne prekvapení, keď sa podarí vyzbierať peniaze v kampani. Pritom pri každej kampani máme strach, že sa to nepodarí.

Poslednú kampaň som urobil ako vianočné darčeky pre Putina a jeho bohatierov. A darčekmi boli baklažány. Baklažán je slang pre mínometný granát. Raz sme takto viezli baklažány na “nulu“, vojaci žartovali, že môžu posielať zdravú zeleninu Rusom. Vtedy mi zaplo, že urobím takúto kampaň.

Manažerka z Donia s tým pôvodne mala problém, ale povedal som jej, že nezbierame peniaze na granáty, ale na drony, lebo Rusi potrebujú zdravú stravu, ale skrývajú sa a nechcú si ju preberať. Tak sme urobili kampaň na drony, aby sme im tie baklažány dokázali doručiť. Boli sme prekvapení, že ľudia stále posielajú peniaze a  stále sú naštvaní. Stále sa dokážu vyhecovať. 

Keď som kontaktoval distribútora, že potrebujem drony s  termovíziou, dal mi cenu. Vypýtal som si zľavu a  v  momente, keď som mu povedal, že majú ísť na Ukrajinu, hneď mi dal inú cenu. 

Vnímajú Ukrajinci zmenu politickej reality na Slovensku? Počúvajú Fica?

Veľmi. Sám som bol v  šoku. Každý tam vedel, že u  nás boli voľby. Že sa k  moci dostal Fico a  že Fico je prokremeľský. Vedia to a  boja sa toho. Keď sme tam boli prvýkrát v  marci minulého roka, krátko predtým tam prišli slovenské Migy. Ľudia nám ďakovali, hovorili, Boh žehnaj vám aj vašej vláde. Zmenu vnímajú. Vedeli o  blízkych vzťahoch Fica s  Orbánom. A  to sa bavíme o  bežných ľuďoch, radových vojakoch. Sledujú to, lebo vedia, že od toho závisí veľmi veľa vecí. 

Do akej miery dokážu ukrajinskí civilisti žiť bežný život? Chodia do škôl, do univerzít…?

Tak teraz zas nahrám Ficovi. V  Chersone je taká kaviareň, volá sa Greenhouse. Keď som v  nej bol v marci 2023, bola kilometer od frontu, dnes sú už Rusi zatlačení ďalej od Dnepra. To je kaviareň, do ktorej príde policajt, zloží prilbu, zloží vestu a objedná si cappuccino so sójovým lattéčkom. To je oáza pokoja a mieru. Čašníčka mi hovorila, že majú dobrú polohu, lebo sú orientovaní na západ, takže keby aj niečo padlo, z východu ich chráni väčšia budova. Keď sme tam boli s Janou Čavojskou, ona je vegánka, a má aj nejaké alergie. Keď sme to povedali kuchárovi, hneď povedal, že niečo vymyslí. Povedal, aké majú suroviny a improvizoval. Funguje to zdanlivo normálne. Keď som bol v Odese, pod hotelom bola diskotéka - my sme prišli z frontu a tam ľudia ruka hore a zábava. Ale čo majú robiť? Kde sa dá, chodia do školy. V Ňú Jorku, ktorý je päť kilometrov od frontu, sú tri obchody. Kúpite potraviny, čokoľvek. 

Ale nie všetko funguje normálne. Napríklad lekárska starostlivosť v oslobodených miestach je nedostupná. Nemocnice sú vybombardované. Chodia mobilné ambulancie, ktoré prevádzkujú dobrovoľní lekári. Cez týždeň makajú v Kyjeve, cez víkend sadnú do áut a urobia mobilnú ambulanciu v nejakom frontovom meste. Miesto je vždy dopredu tajné, aby tam Rusi neposlali nejaký „pozdrav“, lebo sú toho schopní. 

Rozprávajú vôbec Ukrajinci o budúcnosti? Rozmýšľajú, čo bude po vojne, kde sa zamestnajú?

(Pozn.: Rozhovor vznikol ešte pred pádom Avdiivky)

Veľa z tých, ktorí odišli do Európy, sa už nevráti. Aj Ukrajina je Európa, ale oni často o Európe hovoria ako  - vy v Európe. Problém je, že Ukrajinci nechcú, aby sa ich deti vrátili. Toto počúvame stále. Ľudia v zbombardovaných oblastiach hovoria - ja sa tu už dám nejako dokopy, ale nechcem sem doviesť svoje deti alebo vnukov. Tu je všetko rozbité. Voda netečie, elektrinu máme iba z generátora. Tí, ktorí môžu, majú deti niekde inde - na Slovensku, v Čechách, v Poľsku, v Nemecku alebo aspoň na západnej Ukrajine. Sú dediny a mestá, ktoré sú úplne na padrť, Neviem, ako ešte nejaký Slavjansk alebo Kramatorsk dokážu obnoviť, Z Pokrovska bude zrejme onedlho druhý Bachmut. Avdiivka čoskoro padne, potom je na rane zrejme Pokrovsk. Mesto, ktoré dnes žije, kde dnes fungujú reštaurácie, bežný život. Čo je skvelé, lebo nejako fungovať musia. Nemôžu tomu prepadnúť, aj keď tu naši populisti nám budú rozprávať, že vojna tam nie je. 

Predstavte si mestá plné panelákov so zadebnenými konami, kde už rok nie je elektrina alebo voda. Kto sa tam vráti? Sem-tam z nejakého zadebneného okna trčí komín, čiže niekto tam prežíva. 

Iryna, s ktorou som sa stretol v Odese, má sestru v Nemecku, poslala k nej aj svoje deti. Tá jej pred zimou povedala, že sú v poriadku, pretože zásobníky plynu sú naplnené na 95 percent, taiže vykurovacia sezóna je zabezpečená. Iryna jej na to povedala, že ona je rada, keď sa konca vykurovacej sezóny vôbec dožije. Riešia to, čo bude zajtra. Dajú sa kúpiť potraviny, ale peňazí je málo. Zajtra vám môže padnúť granát na dom.