Otvorený list slovenského priaznivca futbalu
Mám 42 rokov a pozorne sledujem futbalový vývoj na Slovensku a vo svete od môjho detstva. 20 rokov som hrával a trénoval futbal na rôznych úrovniach, avšak kvôli štúdiu a môjmu povolaniu som ho vždy bral len ako svoje hobby. Dodnes nevynechám cez žiadny víkend ligový zápas a keďže nie som vo futbale osobne zainteresovaný, teší ma všetko dianie okolo futbalu sledovať z istého nadhľadu.
Venujem sa vydavateľskej činnosti a písaniu a už veľakrát som rozmýšľal reagovať na niektoré futbalové témy. Z nedostatku času alebo častého cestovania som to však vždy odkladal. Dnes mi však nedá nereagovať na posledné vystúpenie slovenskej reprezentácie v Španielsku a hlavne na výroky, ktoré som zaznamenal v elektronických či písaných médiách hneď v nasledujúce dni.
Mám pocit, že by sme si už mali začať hovoriť pravdu o slovenskom futbale, ktorý v poslednom čase (to treba priznať) urobil istý pokrok či na klubovej alebo reprezentačnej scéne. Keďže na Slovensku a nielen na Slovensku sa šport často hodnotí extrémne pozitívne alebo negatívne a pritom športový úspech či neúspech veľakrát balansuje na hrane, myslím si, že po doznení prvých emócií je potrebné slovenskému futbalu nastaviť zrkadlo.
Slovenská futbalová reprezentácia dosiahla v posledných dvoch rokoch najvýznamnejší úspech v novodobej histórii Slovenska. Po dramatickom kvalifikačnom finiši obsadila druhé miesto v kvalifikačnej skupine (na žiadne keby sa prosím nehrajme) a postúpila do vysnenej baráže. V skupine sme dosiahli svoj strop (na prvé miesto sme reálne pomýšľať nemohli) a pri danom barážovom systéme sme museli naraziť na tabuľkovo lepšieho súpera. Našou smolou bolo, že nám vylosovali Španielsko, ktoré vo futbale patrí niekde inde ako my. Iste, v jednom alebo dvoch z desiatich zápasov môžeme s nimi uhrať priaznivý výsledok podobne ako sa to podarilo napr. Artmedii v zápase s Portom (tento príklad uvádzam len preto, že portugalský a španielsky futbal sú v súčasnosti kvalitatívne a typovo dosť podobné), ale reálne v ôsmych alebo deviatich prípadoch budeme vždy ťahať za kratší koniec. Súvisí to s celkovou atmosférou okolo futbalu v týchto krajinách, postavením futbalu v spoločnosti, ale najmä herným prejavom a individuálnym majstrovstvom španielskych či portugalských mužstiev na klubovej alebo reprezentačnej úrovni.
Keďže reagujem na posledný výsledok a výkon nášho reprezentačného mužstva, nebudem rozoberať a hodnotiť klubovú problematiku (o tom možno nabudúce), ale sústredím sa na slovenské zápasové a pozápasové reakcie. V prvom momente mi nedá nespomenúť jednu z častých slovenských vlastností – hľadanie chýb alebo chyby všade okolo nás, len nie vo vlastných radoch. Veľmi ma sklamali vyjadrenia, dá sa povedať, mienkotvorných trénerských osobností. Počnúc reprezentačným trénerom pánom Galisom, pokračujúc spolukomentátorom priameho prenosu v STV pánom Radolským a končiac napr. pondeľňajším rozhovorom s pánom Adamcom. Páni Galis a Adamec boli vždy známi tým, že pri akomkoľvek neúspechu hľadali vinníkov v neprajnom prostredí, rozhodcovi, nevhodných podmienkach či v účelovo vedenej mediálnej kampani. Ani dnes nevychádzam z údivu nad príčinami nášho neúspechu z úst našich popredných trénerov. Iste, výkon talianskeho rozhodcu mal ďaleko od ideálu, avšak dovolím si tvrdiť, že De Santis nebol príčinou nášho zlyhania v Madride. Každý jeho sporný verdikt (a to mi potvrdil televízny záznam i futbalovo-rozhodcovská prax) sa dá obhájiť a s istou dávkou tolerancie aj pochopiť. Nemohli sme predsa čakať, že španielske prostredie nám bude naklonené a taliansky rozhodca neodvedie isté percentá domácemu tímu. Naopak s tým bolo treba dopredu rátať a psychicky sa na to pripraviť. Skrat trénera Galisa a jeho následne vyjadrenia sú o to nepochopiteľnejšie. „Do kolien“ ako tvrdí on nás neposlal rozhodca, ale náš bojazlivý herný prejav a na každom poste vyššie individuálne majstrovstvo španielskych hráčov. Dá sa polemizovať o niektorých nevhodne obsadených postoch alebo taktických pokynoch, avšak Slovensko prehralo predovšetkým mentálne. Tréner za každých okolností musí pôsobiť na mužstvo motivujúco a mobilizačne a nie rezignovať a nevhodne reagovať už v prvých minútach zápasu.
Omyly a niekedy nekorektné vedenia zápasov rozhodcami sú bežnou praxou, s tým treba rátať a už dopredu byť na to pripravený. O zápase rozhodujú často maličkosti a keďže futbal je hra okamihov veľmi dôležitá je najmä mentálna príprava hráčov a trénera. Nezabúdajme na to, že sme sa stretli, dovolím si tvrdiť, s reprezentačným tímom zo svetovej TOP 10 a na taký ešte náš futbal zatiaľ nedorástol. Buďme realisti a objektívne zhodnoťme našu kvalifikačnú cestu. S výnimkou oboch kvalifikačných zápasov s Ruskom, domáceho s Portugalskom a úvodných minút druhého polčasu domáceho zápasu s Lotyšskom to bolo väčšinou trápenie nehodné účastníka záverečného turnaja Majstrovstiev sveta. Mnohí naši hráči zatiaľ nedosahujú úroveň potrebnú na prebojovanie sa na takéto významné podujatie a ako v plnej nahote ukázal aj posledný zápas ani reprezentačný tréner zatiaľ nedisponuje schopnosťami potrebnými na vyššom medzinárodnom fóre.
Na druhej strane by bolo zlé nevidieť to pozitívne čo táto kvalifikácia priniesla. Oživenie záujmu o futbal a reprezentáciu, objavenie niektorých talentov v slovenskom futbale, ako aj pozitívnu atmosféru v reprezentačnom mužstve. Za to treba realizačnému tímu a hráčom poďakovať. V poslednom tohtoročnom vystúpení v stredu proti Španielsku máme možnosť dokázať, že sme na správnej ceste a raz, ak budeme pokračovať v neustálom zdokonaľovaní, sa možno i nám podarí ochutnať a úspešne zažiť atmosféru veľkého medzinárodného podujatia.
Daniel Kollár
