Rozumiete: záludným nie je fakt, že veriť prestaneme, nie, nechcem sa rozhorčovať nad stratou detskej naivity a bezduchosťou dospelosti, až taký gýč v úmysle nemám ani v čase vianočnom. Záludným sa mi zdá fakt, že postupnosť straty viery je taká dokonalá, že sa napokon snáď ani nemusíme cítiť oklamaní. Alebo si na to už len nepamätáme? A nevytesnili sme to náhodou dodatočne, z nejakého dôvodu, ktorý je možno odpoveďou na moju otázku?
Schválne, kto si spomenie, kedy presne sa to stalo? Kedy sme prestali veriť, že Mikuláš v televízii je ten istý, ako pred hodinou u nás v izbe? Je to asi ako so sexom. Kedy presne sme pochopili, ako je to so sexom naozaj? Čas sa zdá byť procesom kontinuálneho narastania, neskladá sa z momentov, ktoré sú od seba oddelené ako poznanie od klamu. Nie, najprv nám rodičia nahovárali, že Ježiško, ten jediný pravý (monoteizmus je možno zakorenený hlbšie ako by sme si mysleli), predsa nemôže stihnúť všetko naraz (hoci je všemocný) a posiela svojich zástupcov, áno. Potom sa objavilo tvrdenie, že všetky darčeky od Ježiška sa zbierajú na tajnom mieste, možno v kostole, ale tam sme ich nikdy nevideli, lenže ktovie, čo sa ukrýva v jeho podzemí..., a rodičia ich prinesú deťom pod stromček. Koľko sme mali vtedy rokov? Ako roky pribúdali, príbeh sa stával čoraz komplikovanejším a čoraz nepravdepodobnejším, pribúdali k nemu ďalšie a ďalšie čoraz neúnosnejšie a neobhájiteľnejšie nauansy a hypotézy, až sa napokon, jedného dňa, - nutne to muselo byť jedného dňa, v jeden konkrétny deň – alebo nie??, - rozplynul ako mydlová bublina.
Čo sme vtedy cítili? Boli sme snáď už príliš starí na to, aby sme to rodičom zazlievali a obviňovali ich z klamstva? Alebo sa stalo čosi iné – viera v Ježiška bola predsa už návno nahlodaná našimi detskými pochybnosťami a nikdy sme ju predsa nebrali tak celkom doslova..., - veď ani vieru v boha či nebo a peklo nemožno brať tak celkom doslova. A predsa... veríme, že môžu jestvovať, v nejakom neobjasniteľnom záhybe univerza.
Možno to bolo tak, že už ako deti sme postupné pribúdanie nezrovnalostí začali chápať. Rozumieť mu, áno, ako veci zrejmej a nevyhnutnej. Nie, Ježiško nechodí každé Vianoce do každej obývačky sám a osobne; to by predsa nemohol všetko postíhať! Ale to ešte neznamená, že nechodí nikdy, do žiadnej, pod žiaden stromček! A áno, rodičia sú možno tí, čo ukladajú darčeky pod stromček – ale od koho ich berú, tie darčeky. Od Ježiška predsa, no nie? Postupne, ako plynul čas (taká je teda aspoň moja teória), sa v schéme začalo objavovať čoraz viac číreho symbolizmu. Ježiško je v skutočnosti astrálna, čisto duchovná netelesná bytosť, vlastne je to také nejaké vesmírne Ómmm, čo vysiela pozitívnu energiu; táto energia inšpiruje rodičov alebo blízkych, aký darček majú kúpiť, takže vlastne, metaforicky povedané... a tak dalej a tak podobne. S pribúdaním symbolizmu vo viere sa predstava nejakej konkrétnej bytosti, čo halampáši pod stromčekom a necháva tam balíčky, stávala čoraz nepotrebnejšou a trápnejšou. Rovnako ako ten starček na obláčiku, čo údajne všetko stvoril a riadi. Vyrástli sme.
Ale čosi v nás zostalo. Predsa by to inak bolo oveľa drastickejšie, oveľa bolestivejšia, tá strata ilúzií, no nie?
Stal sa z nej pekný rituál, z našej viery v Ježiška. Rituál, ktorý máme radi a potrebujeme ho a možno jeho prehnaná rituálnosť, tá divadelná okázalosť, ktorú sme predsa už dávno ako deti mali prekuknúť a aj sme ju prekukli, - bolo to náročky všetko také predstierané a hrané... – možno nás tá prehnaná teatrálnosť celého obradu mala iba utvrdiť vo viere oveľa silnejšej a všeobsiahlejšej.
Vo viere, že niektoré darčeky niekedy naozaj nosí Ježiško.
Vo viere, že život je v podstate dobrý, tak ako Vianoce.
Nahliadnite do svojej duše, či ste sa tej viery už konečne naozaj definitívne raz a navždy nadobro cynicky zbavili.
