Koniec

Každý atóm vdychu má vlastnú farbu v spomalenom blues.

Tvoja koža z beloby opadala zo steny už dávno,

teraz to viem...

Tie spomienky sú ako putujúce slimáky s batohmi

na slizkých cestách vlastného bytia.

A ilúzia nekonečnosti čo nás živila

a nadobúdala štvrtý rozmer,

dnes nemá váhu...

Utícha veľavrava hučiacich slov...

...tvoj jazyk sa zarýva hlbšie do okamihu,

mne v sluchu zapišťal aj posledný nápev halucinácií

že to všetko dá sa zvrátiť späť...

A tento zahodený kaleidoskop šialenstva

už mokvá pod nekrofilným dotykom blata...

Koniec ?

Fantazmagória?

A za ňou skáču len tri bodky...