Písmo:
A-
|
A+
Každý atóm vdychu má vlastnú farbu v spomalenom blues.
Tvoja koža z beloby opadala zo steny už dávno,
teraz to viem...
Tie spomienky sú ako putujúce slimáky s batohmi
na slizkých cestách vlastného bytia.
A ilúzia nekonečnosti čo nás živila
a nadobúdala štvrtý rozmer,
dnes nemá váhu...
Utícha veľavrava hučiacich slov...
...tvoj jazyk sa zarýva hlbšie do okamihu,
mne v sluchu zapišťal aj posledný nápev halucinácií
že to všetko dá sa zvrátiť späť...
A tento zahodený kaleidoskop šialenstva
už mokvá pod nekrofilným dotykom blata...
Koniec ?
Fantazmagória?
A za ňou skáču len tri bodky...
