V Piešťanoch sa tento víkend konal Grape festival. Boli sme tam s priateľmi. Vychutnať si ešte augustovú atmosféru. Zložili sme stany a zoznámili sa s konexiami z každej strany a tešili sa na kapelky.Medzi našimi staro-novými kamarátmi sa tento krát objavil aj Miško. Ale s novou vizážou. Svoje nádherné kučeravé vlasy zamenil za vyholený "look". Dlhšie sme sa nevideli, vlastne predtým len raz, jeho tvár však zostrela,a jeho oči boli vpadnuté. Spoznala som ho však takmer okamžite, hoci pamäť na mená a tváre mi veľmi neslúži. Jeho úsmev je však nepomýliteľný.
V noci nás zasiahla parádna búrka. Polámala vetvy stromov a zhodila vstupnú bránu na parkovisko. Organizátori sa rozpŕchli. Prečkali sme teda najhoršie v aute. Po celú dobu nás Miško zabával, aby sme nezaspali, a spolu sme bránu nakoniec odtiahli. Bezpečne a ochranársky nás dostal až do tepla domova, bez najmenšej paniky z búrky.
Život beriem vážne. Obyčajne si z neho veľa ani nepamätám. Asi preto, že väčšina spomienok je informačného charakteru, alebo nebola významná. Na pocit pohody s ním, však nezabudnem. Hoci naše naladenie a zábava neboli až také divoké, ani opité ako sa na riadny festival patrí, naše stretnutie bolo hodnotné. A hoci sme to slovo nespomenuli ani raz, obaja sme vedeli, že napriek tomu, s čím bojuje on, alebo ja...ktokoľvek iný, každý deň nám ide vlastne o život.
Keď som kedysi premýšľala nad tým, čo by som robila, keby to bolo doslovne, Miško mi dal odpoveď.
Nesilila by som sa. Nesedela by som s depkou doma, ani nerobila, čo doposiaľ nikdy. Žila by som svoj život tak ako teraz. Ako doposiaľ každý deň. Aj keď by mi nebolo najlepšie. Jednoducho - žila by som tak, ako musím. Lebo žiť sa musí, hoci by do mňa neudieralo 100 voltov zo zážitkov z okamihu. Tak ako dnes s Miškom.
Nezáleží na tom, čo šarapatí jeho telo. Stretla som ozajstného človeka, s ozajstným bytím. Človeka, v ktorom je svetlo.
A hoci nikto z nás to slovo nepovedal nahlas, verím, že nad ňou vyhrá. Lebo ľudí so svetlom (moja metafora pre múdrosť )...tých nie je nikdy dosť.
