Asi 50 turistov nás naplnilo loď spolovice. Plavili sme sa Isfjordom, ktorý som si ja ale veľmi neužil, výdatné raňajky spojené so snahou lodičky ustáť ranný príliv vĺn mi neurobili dobre. V živote mi bolo dvakrát zle z cestovania, v oboch prípadoch sa jednalo o lodný presun v Nórsku. Pred tromi rokmi na Lofotách a teraz tu... Kým ja som sa snažil nadýchať čerstvého arktického vzduchu, priateľka mi zohnala nejaké to antikinetikum a po štyroch hodinách som dokonca zvládol rybaciu symfóniu podávanú priamo z grilu:)
Žalúdok sa trošku upokojil, keď sme zastavili v zátoke pri ľadovci Esmarkbreen, aby sme nabrali niekoľko kempujúcich odvážlivcov.
Ľadovec bol nádherný, dvíhala sa nad ním hmla, aby sa nám ukázal v plnej kráse i s farebnými efektmi vo forme dúhy. Boli sme od neho 400 metrov, i keď to vypadalo na oveľa menšiu vzdialenosť a bolo pekne vidieť trhliny... V zátoke sa plavili ľadové kryhy, asi nejaký odpad z ľadovca, a na jednej sa slnili dva tulene.
Fjordom sme sa plavili ďalej smerom na západ, až sme sa doplavili do Ruska... presnejšie do Barentsburgu, mesta s 300 obyvateľmi, zväčša ukrajinskými baníkmi. Vítalo nás veľké Вас приветствует Варенцбург a nad tým nebo plné dymu z akéhosi komína.
Osadou nás previedol Ukrajinec Oleg za necelú hodinu a potom sme dostali niečo vyše pol hodiny rozchod, čo bolo zúfalo málo a to mi pripomenulo, prečo nemám rád organizované výlety s cestovnými kanceláriami. Nebola ale iná možnosť, keďže čas nás tlačil, ďalšia loď šla až o dva dni a na peší prechod po pevnine sme jednoducho nemali...
Počet obyvateľov sa zmenšuje priamo úmerne s množstvom vyťaženého uhlia. Lonely Planet z apríla minulého roku ich uvádzal ešte 800. Baníci sem priletia zväčša na dva roky, ale asi sú radi, keď si stihnú aspoň niečo našetriť.
Oleg sa pochválil, že vyťažia 130 tisíc ton ročne, pre porovnanie Nóri v Longyearbyen tri milióny...
Smutný pohľad na opustené domy, väčšina obyvateľov žije vo veľkej spoločnej ubytovni s jedálňou, kde sa môžu baníci najesť zdarma (to nezabudol Oleg zdôrazniť).
Na každom okne zvonka plechová skrinka. V zime slúžia ako chladnička, respektíve mraznička a súčasne lákadlo pre ľadové medvede. Dozvedeli sme sa historku, ako minulú zimu sa jeden baník nevedel dostať ráno z domu do práce, lebo jeden taký nenajedený sa uložil priamo pred dvere...
Teraz v lete sa sem ale neunúvajú.
Mesto je postavené na svahu, najvrchnejšia budova je Ruské veľvyslanectvo... Nad ním tróni už len hviezda s neopakovateľným nápisom Mupy mup! To sa vyrovná informácii, ktorá ma vítala v časoch školopovinných po prekročení Dunaja: Bratislava, mesto mieru... :)
Poniže veľvyslanectva skromný drevený pravoslávny kostolík postavený v roku 1996 po havárii lietadla so 141 pasažiermi, zväčša rodinnými príslušníkmi baníkov z Ukrajiny, neďaleko Adventdalen.
Športová hala s olympijskými kruhmi (postavená teda asi v roku 1980) s vyhrievaným bazénom (v zime pri -40˚C asi dobre padne zaplávať si v 25 stupňovej vode...).
Tabuľa cti s najlepšími baníkmi.
Najsevernejšie postavená socha Vladimíra Iljiča Lenina (jedna stojí ešte severnejšie v Pyramiden, ale to je opustené ruské mesto duchov a tak tá sa nepočíta...)
Veľká budova školy a jaslí pre dvanásť detí.
Múzeum Pomor (však ako inak by sa sem dalo dostať, že...)
Hotel s lacnou vodkou a najsevernejšou nórskou poštou. Poslali sme si odtiaľ pohľadnicu, ale asi putuje cez Moskvu, lebo je tomu už 12 dní a ešte neprišla...
Cez okno sme nakukli do zatvoreného zdravotného strediska, pripomenulo mi to detské časy:) Bola tam i аптека a to mi bolo celkom ľúto, že sme sa do nej nedostali, bolo už po záverečnej...
Viacero zaujímavých billboardov. Najviac nás zaujali ten so zeleným hájom briez a ešte jeden s mapou Svalbardu... a naozaj, pripomína mapu Afriky... (však i teploty majú podobné:-))
Na spiatočnej ceste sme sa plavili popri Colesbukte, tam niekde v diaľke bola asi i opustená Rusanova chata, a ďalej k opustenému Grumantbyen, pozostávajúcom zo štyroch domov, keď tu zrazu sme nabrali kurz smer veľryby. Dostali sme sa k nim dosť blízko a bol to úžasný zážitok. Údajne sa jednalo o druh Balaenoptera physalus.
Longyearbyen nás privítalo opäť po 10 hodinách, nič sa nezmenilo, len my sme boli príjemne zrelaxovaní...
