Utorok 24.10.2006 Trinidad: Po noci strávenej v preklimatizovanom autobuse sme ráno okolo siedmej dorazili do Trinidadu. Rozlúčili sme sa s ruskými bicyklistami, skupinkou troch štyridsiatnikov, s ktorými sme precvičili základy ruštiny zo základnej školy a obdivovali ich odvahu prejsť na bajkoch až do hlavného mesta ich spriatelenej krajiny...:)
Napriek skorej rannej hodine sa na nás vrhali rôzni naháňači s ponukami ubytovania. My sme sa ale opäť zverili do rúk niekoho zo Silviinho zoznamu, prišiel nás čakať taký milý pán, ktorý býval hneď pri stanici. Pekný byt s veľkým dvorom, na ktorom sme si dali raňajky, prišla sa na nás pozrieť celá rodina, z ktorej nik nevedel po anglicky, ale napokon sme sa dohodli. Izba bola priestranná, na oknách sieťky na komáre a fascinovaní tenkým prúdom vody v kúpeľni (keď neprší, nech aspoň kvapká), sme odišli do ríše snov, predsa len nás tá nočná jazda naprieč strednou Kubou unavila...
Na pravé poludnie sme sa príjemne odpočinutí vybrali do ulíc tohto nádherného mestečka pripomínajúceho portugalské, či španielske usadlosti. Dali sme si miestny fast food, výbornú kubánsku pizzu, obdivoval som chlapíka, ktorý v takom teple sedel pri peci v priestore 2x2 metre a kládol do nej kúsky pizze, ktoré vydával cez okno. Záujem mal veľký, keďže to bolo určené pre domorodcov a aj cena bola neturistická (5 kubánskych pessos, čo je asi pätina ceny plechovky kofeínového nápoja pre turistov, nie, coca cola ešte na Kubu nedorazila).
Zašli sme na stanicu, chceli sme otestovať i dopravu pre domácich a objednať si miestenky o dva dni do Santa Clary, ale nepochodili sme. V takýchto autobusoch (spoločnosť Astro) sú len dve dolárové miesta a tie už boli, žiaľ, vypredané (cudzinci môžu využiť len tie, alebo špeciálne autobusy pre turistov spoločnosti Viazúl, kde sú len dolárové miesta).
Centrum mesta pozostávalo z úzkych uličiek, námestíčka s kostolom a palmou pred ním a nad tým všetkým sa týčila dominanta Trinidadu:
o ktorej sme si mysleli, že to tiež kostol a ono to pritom Museo Nacional de la Lucha Contra Bandidos, múzeum bolo v prízemí so zaujímavými informáciami a artefaktami z boja s americkými banditami:)
Vonku začalo pršať, tak sme sa šli schovať na casu. Po ukľudnení sa živlov sme vyšli do vodou pretekajúcich ulíc. Chceli sme si vyraziť na pláž, ale ako vždy, keď nepotrebuješ, je taxíkov naokolo nadmieru a keď potrebuješ, tak sú cesty prázdne. Napokon sme objavili tuk-tuk, thajská doprava dorazila i do Ameriky... Užívali sme si vietor vo vlasoch a pohľady na okolité hory asi dvadsať minút (12 km), než sme dorazili na Playa Ancón.
Luxusné hotely, lehátka slamené slnečníky, teplé more, piesočná pláž, hotový Karibik...
Keď sme sa zberali na odchod, hneď za nami dobehol akýsi poslíček z hotela: Dollars, dollars. Klasika.
Vybrali sme sa po pláži smerom na koniec polostrova, chcel som „vidieť za roh", akurát ten polostrov bol akýsi nekonečný. Nakoniec sme si našli romantické opustené miesto, na ktorom sme si vychutnávali západ slnka:)
Keď sme sa vrátili k hotelom, bola už tma, dosť fučalo a vyzeralo to opustene i tam. Napokon nás vzala do mesta dodávka s niekoľkými asi pracovníkmi z hotela.
Výbornú večeru sme zakončili trojfarebným koktejlom a prechádzkou po večernom centre. Čím ďalej, tým viac, sme sa cítili ako kdesi na juhu Európy.
Pred našou casou bola akási demonštrácia, v takýchto chvíľach mi bolo ešte viac ľúto, že neviem španielsky... Videli sme na nej i nášho milého pána nocľažníka a keď sa vrátil domov, počuli sme z izby, ako tá stará pani v hojdacom kresle (mama, svokra?) po ňom čosi jačí... Tak trošku dramatické zakončenie prvého dňa v Trinidade, zajtra nás čaká výlet do hôr...
