Tak napríklad ten minulý sme mali na návšteve dve Slovenky z Oslo. Jednu konzulku a jednu vydatú za Nóra:) Po výbornom obede (aspoň sa mi zdalo, že i im chutil výplod našich skromných kulinárskych schopností) sme si ešte lepšie potrénovali slovenčinu v družnom rozhovore. Rozobrali sme všetko možné, od práce, cez koláče, až po počasie. Ako máme v Oslo dva slovensko-nórske spolky, ako dalo veľvyslanectvo do šrotu ešte pojazdné auto, ktoré by sa nám osobne celkom zišlo, ako nepôjdeme voliť, ako sa niekto „musí“ vzdať slovenského občianstva, keďže Nóri dvojité nepovoľujú, alebo ako je ťažké zaspať o polnoci, keď je vonku ešte svetlo...
Je zaujímavé, ako sa v Nórsku všetko prepočítava na miestne dukáty. Vždy sa nejakým spôsobom zvrtne reč na peniaze. Domorodci sú v tom experti a podobne ako chrípka sa tento fenomén šíri i medzi prisťahovalcami. Nestačí povedať, že: kúpila som si bicykel, ale musí sa dodať, že je to taká a taká značka a stál pôvodne 3000, ja ho mám ale len za 700... Alebo, letím cez leto na Slovensko, len za 1200... a tak podobne.
V práci sa ma bez okolkov kolegyňa spýta, aký mám plat, v novinách sú články o veľkých zveroch i bežných ľuďoch, kde je by the way spomenuté, aký majú ročný príjem.
A tá peňazí-mánia začína dopadať i na mňa. Ťahá sa to už od čias, keď som robil v Nórsku 1.x pred asi 2 rokmi... Bol som na návšteve u kamaráta v Bazileji a on ma už vtedy upozorňoval, že nejako často rozprávam o peniazoch. A keď som nedávno zletel z bicykla a natrhol si čerstvo kúpenú bundu, bolo mi ľúto viac jej, než môjho kolena, ktoré ronilo krvavé slzy...
Bojujem sám so sebou. Na jednej strane stojí túžba bývať už v čomsi vlastnom. A na druhej strane je moja obrovská túžba užívať si života, s čím súvisí moja až závislosť na cestovaní. Kamarát z Luxemburgu zvláda oboje, asi začnem k nemu chodiť na lekcie:)
Netajíme sa tým, že sme sa vrátili do Nórska kvôli tomu, aby sme si našetrili na domček na rodnej hrudi bez veľkého zadlžovania sa. A na to narážala dnes v práci moja šéfka. Neprídeme totiž v pondelok do práce, lebo ideme do Bratislavy na Depeche Mode... a mojej maminke na oslavu 60-ky... Tvárila sa nechápavo, že ak sme už prišli do tej ich krajiny zasľúbenej šetriť, tak prečo nesedíme doma a podporujeme letecké spoločnosti... Narazila na moje svedomie, ale napokon som sa s ním dohodol, že mi len bohapusto závidí... :)
Minulý víkend sme sa tiež vybrali na trošku dlhšiu cyklotúru. Na Haugfoss. Bol som ho obzrieť v zime, chvíľu trvalo, kým sme našli ten ľadopád, odvtedy trošku zmäkol a je z neho celkom pekný vodopád, i keď s tými na Islande alebo v Slovenskom raji sa veľmi porovnávať nedal. Posledné z tých asi 40-tich kilometrov sme šlapali s veľkým sebazaprením a vidinou večere:) V utorok sme bicykle zaniesli do servisu, na jednom bolo treba vymeniť chúďa reťaz, ale už sú pripravené na ďalšie dobrodružstvá...
Želám pekný víkend, pomaličky letím na lietadlo...
