Mimochodom, niektorí Nóri sa napríklad bavia tým, že zamestnancom lekárne, ktorí sú im nesympatickí, dajú proste facku a potom sa ešte čudujú, že tí cudzinci nechápu ich humor. Pracujem už 6 rokov, z toho 3 v Čechách a 3 v Nórsku, zažil som všeličo, ale toto sa mi stalo prvýkrát a takýto humor mi je naozaj cudzí... i keď na druhú stranu, s odstupom času mi spomienka na to, ako mi jedna 80 ročná babička vylepila, príde celkom smiešna.
Chápem, že niektorým ľuďom na Slovensku sa zdá, že pracovať v zahraničí je úžasné a nevedia pochopiť, prečo sa niekto chce vrátiť na rodnú hrudu. Skôr ma chápu známi, ktorí život v cudzine zažili.
Keď som bol mladší a páčili sa mi filmy ako Modrá Lagúna, túžil som po tom, žiť s niekým na opustenom ostrove, obrovská romantika... dnes mi to až také romantické a úžasné nepripadá.
Po čase sa do každého vzťahu vkráda rutina a keď človeku chýbajú iní priatelia, s ktorými by si mohol ventilovať problémy, tak to môže byť celkom nebezpečné.
Keď máte pocit, že všetci naokolo si myslia, že ste nešikovní a zamestnávateľ sa vám snaží namiesto zvýšenia platu rozprávať do súkromného života...
Keď sa do bežného rozhovoru s priateľkou vkrádajú nórske slovíčka, keď vám už z toľkej prítomnosti cudzieho jazyka začína šibať a na upokojenie si v obchode ani nemôžte kúpiť fidorku...
Pred mesiacom som bol už tak zúfalý, že som v sobotu ráno sadol na lietadlo, zaletel si do Viedne a v nedeľu večer sa vrátil naspäť do Nórska. Keďže do našich končín nelietajú nízkonákladové spoločnosti, ťažká „snobárna"...
Ale pomohlo mi to. Jednak príjemná atmosféra s rodičmi a oslavujúcou sestrou a jednak som mohol aspoň na pár hodín nasávať atmosféru Bratislavy, môjho rodného mesta, ktoré tak nemám rád:-) Sám som bol prekvapený, aké bolo centrum plné, keď som sa so sestrou vybral na „jedno" pivo... Tie spomínané nízkonákladové letecké firmy robia svoje a aj jedna mobilná slovenská, ktorá mala akúsi akciu „centrum žije" a pripadal som si ako kdesi v Havane. Kubánska kapela, brazílske tance a tak podobne.
Dnes ráno letíme s priateľkou do Madridu a pri troške šťastia i ďalej do Havany, takže to budem môcť porovnať. Akurát neviem, ako to robím, že si vyberám destinácie podľa toho, kde sa čosi deje:-) Či už to bolo Thajsko v decembri 2004 (dva týždne pred cunami), Nepál vo februári 2005 (v čase štátneho prevratu), alebo Vatikán na minuloročnú Veľkú Noc (pár dní na to umrel Ján Pavol II.). Neviem, ako dlho bude ešte žiť súdruh Fidel, ale na základe tejto správy ma skôr trápi, ako dlho budeme ešte žiť my... Zažil som dosť stresujúci týždeň v práci, ktorý možno skončí i tým, že zmením miesto a tak sa mi dovolenka zíde ako soľ. Okrem otužovania vzťahu máme v pláne v priebehu 14 dní vidieť čo najviac z tejto aspoň pre nás exotickej krajiny a splniť si tak okrem iného detský sen...
Po návrate sa pokúsim spísať zážitky a ukázať nejaké pekné obrázky.
PS: A ak by to čírou náhodou Fidel neprežil, tak ja za to naozaj nemôžem:-))
