Predvianočná cesta novým autom na letisko bola trošku dramatická. Spali sme u kamošky v Oslo, ktorá letela tým istým lietadlom do Viedne. Priateľka je lepšia šoférka (ja som nesedel za volantom štyri roky) a dovolila mne a kamoške sedieť pripútaným na jednom sedadle, keďže viac v tom pick-upe nemáme. Chceli sme ju len zaviezť asi jeden kilometer na zastávku autobusu na letisko. Pol piatej ráno, ľudoprázdne sídlisko, len my a... jedno policajné auto číhajúce na kruhovom objazde... Kamoška si musela vystúpiť i s kufrom a keďže ani jej pokus s policajtami: „A nemôžte ma zviezť vy?" nevyšiel, musela si objednať taxík. Policajti nám popriali šťastné a veselé a vyzerá to, že sa to zaobišlo bez pokuty.
Sobotu 23. som behal po centre Bratislavy a nakupoval darčeky. Respektíve som istý čas strávil v jednom petržalskom hypermarkete a v jednom kníhkupectve na Obchodnej. Rozrušené nervy som si potom ukľudňoval pri Rolandovej soche pred radnicou pri ešte otvorených drevených stánkoch pri vianočnom punči a hriatôm. Trošku škoda, že (zatiaľ) sám...
Vianoce prebehli podľa očakávania, kopec jedla, darčeky, koláčiky, spánok, kopec jedla, koláčiky, spánok... ako vystrihnuté z komixu o Garfieldovi...
Pokojná rodinná atmosféra, keď sme sa po dlhšom čase stretli znovu všetci doma, sestra na polceste medzi Prahou a Barcelonou, otec, mama rozhýbavajúca sa po operácii kolena a ja.
27. som sa konečne vybral na vytrávenie do mesta, behanie po úradoch v súvislosti s jedným bytom bola mierna fyzická i psychická záťaž. Nasledovala prechádzka s jednou dlhoročnou kamoškou po krivoľakých chodníčkoch Malých Karpát. Na Slovači sa síce stmieva o čosi neskôr ako tu v Arktíde, ale nie dostatočne neskoro, aby sme veľkú časť „túry" neprešli potme. Dokonca som ani nenaliehal na to, že musíme ísť mimo značených chodníkov... Prosto taký súkromný Blair Witch Project:-) A nejako podozrivo sa ochladilo...
Úspešný návrat som bol potom osláviť v meste s najlepšími kamarátmi z výšky. Taká trojčlenná chlapská jazda. Jeden člen síce trošku sklamal, najprv zmätene behal po podniku hľadajúc nefajčiarsku časť a po dvoch vineách (nie, to len on, my sme stáčali pivo) sa ospravedlnil, že musí na oslavu tridsiatky kohosi s malými deťmi. Hmm, je to ťažké s týmito rodinnými typmi:-))
28. som sa vybral na výbornú akciu na Moravu. Ostravo, ach Ostravo... Akosi mi to mesto prirástlo k srdcu, premýšľal som nad tým, prečo. Asi pre tú atmosféru, ľudí, taká paralela s Kubou... veď ani Ostravsko nie je práve najbohatší región (u našich západných susedov)...
Nakúpil som si niekoľko kníh do zásoby (v podstate na kilá), nórske večery bývajú tmavé a dlhé... a poobede sa stretol s „mojou laborantkou" Hankou (kým som ešte pracoval ako lekárnik v Ostrave, pracovali sme na smeny a hoci som vyskúšal všetky laborantky, najčastejšie mi prischla práve Hanka). Bol som si zložiť tie kilá kníh k nej a jej frajerovi na byt, pretože tu som ostal potom i na noc. Ešte predtým sme sa stretli desiati v Alexandrii, pizzerii s dvoma bowlingovými dráhami. Po chutnej večeri sme si to rozdali s guľami na tých krivých dráhach. Už ani neviem, kto vyhral, ako víťaz som si pripadal najmä ja, tí ľudia ma majú stále radi a aj ja som k nim akosi citovo naviazaný. Výborne sme sa (myslím, že všetci) zabavili. Až tak, že koncom mesiaca sa na severnú Moravu aspoň na jeden víkend vrátim, tentokrát i s priateľkou... už sa neviem dočkať:)
Celú noc potom snežilo a ráno sme sa prebudili do nádhernej čierno-bielej Ostravy. Vraj tu bola doteraz mierna zima. Prečo sa všetko stále zvaľuje na mňa?:)
Po návrate do Bratislavy som sa ešte stretol s najlepším kamarátom zo strednej školy, pri večeri v Carltone (predsa sa my úspešní nebudeme stretávať na trhoch na Hviezdoslavovom námestí, no nie?:) Nejako nestíham, stále je v úspešnosti akosi o krok predo mnou...:) ale problémy máme všetci...:( A aby to bolo vyrovnané, tak si na mňa našla čas i kamoška zo strednej, s ktorou sme sa počas školy veľmi nemuseli a skamarátili sme sa niekedy pred pár rokmi pri náhodnom stretnutí.
A Silvester...hm, Silvester bol nanajvýš zaujímavý. Poobede varené vínko s mojim slovensko-luxemburským cestovateľským parťákom (okrem iných expedície Malajzia 2005, Vatikán tesne pred smrťou Jána Pavla II., oslava mojej 30-ky v Portugalsku), s ktorým som sa mal pôvodne zabávať v tej hmle na námestí a nevidieť ten impozantný ohňostroj nad Dunajom, ale smrť otca v noci, kedy sa kresťania radujú z nového života, mu pochopiteľne chuť na zábavu vzali. Tak sme si aspoň pri vínku porozprávali o živote a kam nás tak asi zavedú naše túlavé topánky nabudúce... Balkán, teš sa:)
Podvečer som potom zašiel za kamarátkou (tiež bývalou svojou spolucestovateľkou), teraz už čerstvou mamičkou a majiteľkou domu aj s veterinárnou ordináciou v Rači. Nevidel som ju, ani jej živých miláčikov (dva psy, jedna mačka, jeden syn a jeden manžel) roky...:) Vyzerala šťastne i unavene zároveň. Jeden zo psov striehol na vhodný okamih, kedy by ma mohol uhryznúť do členku a jej trojmesačný syn, kedy už konečne vypadnem, nech sa už konečne mama venuje jemu a môže ísť spať...
Tak som zvyšok Silvestra strávil doma, s rodičmi (sestra bola so svojim Španielom v Prahe) a keďže v TV, ani na nete nič zábavné nedávali, prenudil som sa úspešne až k roku 2007, ktorý som začal návratom na nórsku nezasneženú pôdu.
Vraví sa: „Ako na Nový Rok, tak po celý rok." Vyzerá to teda tak, že tento rok asi celý precestujem... Super:-))
