Aj keď sa na mamu stále vypytoval, nikdy mu nič nepovedal. Žili chudobne.
Jedno ráno si otec zbalil veci, rozlúčil sa so synom a odišiel do zahraničia zarobiť nejaké peniaze, pretože už nestačil uživiť seba a svojho syna. Martinovi zanechal chalupu a 10 oviec, ktoré choval. Jemu sa to nepáčilo, lebo mal úplne iné plány ako ostať doma a chovať ovce. Chcel odisť do mesta, študovať, zabávať sa, neskôr sa zamestnať v úspešnej firme, nájsť si ženu, založiť rodinu. Ale na naliehanie otca, že je to len na pár rokov, súhlasil a ostal pri ovciach.
Každé ráno ich všetky vypustil na kopec, odišiel za svojimi povinnosťami a večer, keď sa vracal domov, zahnal ich späť do ohrady. Tam ich spočítal a išiel spať. To sa opakovalo každý deň. Nestaral sa o nich, tak ako by mal, tak ako to sľúbil otcovi.
Ale jedného dňa, keď sa vrátil domov, zahnal ovce a spočítal ich, s hrôzou zistil, že je tam len sedem oviec, že mu tri ovce chýbajú. Prehľadal každý kút v lese a nenašiel ich. Bol z toho veľmi nešťastný, lebo vedel, ako ich otec mal veľmi rad, ako mu veril a ako ho on sklamal. Až teraz si uvedomil, že sa o nich mal lepšie starať. Stačilo, aby s nimi aspoň dvakrát do týždňa šiel na pašu, aby ich mal o niečo viac rád. No bolo už neskoro.
Možno tento príbeh pre niekoho nič neznamená, ale vezmime si z neho aspoň niečo malé. Všímajme si veci okolo seba, nebuďme sebeckí, buďme niekomu oporou, aj keď nám práve v tej chvíli nie je najlepšie. Snažme sa dodržať, čo sľúbime. Buďme k sebe lepšími.
