Ocitli sme sa v dobe, kedy sa do extrému vyvoláva a živí v spoločnosti pocit strachu a ohrozenia. Identifikujú a pomenúvajú sa rôzne typy hrozieb ako terorizmus, nelegálna migrácia, nárast zločinnosti, hrozby vyplývajúce z vojnového napätia, apod.
Štátna moc spravidla rieši patologické javy v spoločnosti tak, že namiesto hľadania a pomenovania príčin ich vzniku, prijíma opatrenia na zmiernenie následkov týchto javov a predovšetkým verejnosti prezentuje opatrenia, ktoré fakticky vôbec nesúvisia s príčinami vzniku spoločenských hrozieb a bezpečnostných rizík. Kamerové systémy na verejných priestranstvách, skenery kovov v budovách sídiel orgánov verejnej moci, monitorovanie telefónnych hovorov, emailov, krátkych textových správ, sledovanie pohybu osôb... To všetko sú občania ochotní tolerovať a strpieť v záujme iluzórnej bezpečnosti. Prečo asi? Orgány štátu spoločne s informačnými médiami intenzívne a systematicky živia v spoločnosti ilúziu strachu z imaginárnych hrozieb. Štátna moc nielen zakrýva svoju nespôsobilosť eliminovať príčiny bezpečnostných hrozieb v spoločnosti, ale predovšetkým skutočné bezpečnostné riziká popiera, zatláča do úzadia, zamlčuje, zahmlieva...
Vieme veľmi dobre ako to „chodí“. Zrazí opitý vodič dieťa na ulici? Na danom mieste sa zníži najvyššia povolená rýchlosť. Okradne niekto niekoho na námestí, vandali rozhádžu nádoby na smeti, alebo rozbijú výklad obchodu? Inštaluje sa kamera. Robia depeháčkari fiktívne peňažné operácie? Obmedzí sa možnosť hotovostných platieb. Sfanatizovaný vodič vbehne vozidlom do davu ľudí? Vyhlási sa výnimočný stav. Psychicky chorý človek postrieľa niekoľko osôb? V celom štáte sú zrazu zjavia v uliciach policajné hliadky vyzbrojené samopalmi. Avšak všetko sa deje ex post.
Takto akosi reaguje štátna moc na javy ohrozujúce alebo poškodzujúce verejný záujem. Čo je však oveľa horšie, podobnú metodiku používa aj v súvislosti so závažnými bezpečnostnými hrozbami. Zaoberá sa nie príčinami, ale už len následkami, a tak sa prijímajú opatrenia a rozhodnutia, ktoré fakticky postihujú vlastne celú spoločnosť. Orgány štátu vo svojej bezmocnosti, bezohľadnosti a neschopnosti sa spravidla zmôžu len na také úkony, ktoré jednoznačne znižujú štandard základných práv a slobôd všetkých občanov. Posilňovanie úlohy štátu v spoločnosti a demonštrácia sily sa stáva plazivou hrozbou pre občanov o to horšie, že sa stretáva vo väčšine verejnosti s toleranciou. Málokto sa pozastavuje nad tým, že sa týmto fakticky aplikuje princíp kolektívnej zodpovednosti za zlyhania niekoľkých jednotlivcov.
Sme vskutku na „dobrej“ ceste, ktorá nás z aktuálneho procesu posilňovania úlohy štátu v spoločnosti smerom k policajnému štátu vedie ešte ďalej: k totálne kontrolovanej spoločnosti. Prečo je asi verejnosť ochotná daný stav a prebiehajúci proces mlčky strpieť a akceptovať? Prečo sú občania ochotní odovzdať stále viac a viac svojich práv inštitúciám verejnej moci? Lebo žijú v strachu.
Posilňovanie úlohy orgánov štátu v spoločnosti je potrebné predsa nejako zdôvodniť. A dnes sa hlavným dôvodom stal strach. Strach z vojny, terorizmu, organizovaného zločinu, imigrantov, vplyvu cudzích kultúr, prírodných katastrof, globálneho otepľovania, vyčerpateľnosti prírodných zdrojov... Zamyslime sa nad tým, že prečo práve tieto témy sa denne objavujú v takmer všetkých médiách. Strach verejnosti je systematicky denne vyživovaný a utvrdzovaný, čo má za následok, že ľudia sa tak stávajú ľahšie manipulovateľnými a ovládateľnými. Ak k tomu pridáme aj individuálne faktory, napríklad strachu zo straty zamestnania, majetku, bytu, zdravia, tak sme tam, kde sme nechceli byť a korporácie si môžu mädliť ruky. Na jednej strane silný štát a na druhej ustrašený, poslušný a predovšetkým pracujúci občan.
Nikto nenamieta, že v dnešnom svete naozaj existujú mnohé bezpečnostné hrozby, ktoré sa prenášajú aj do našej spoločnosti. Medzinárodné spoločenstvo, ale predovšetkým tzv. veľmoci robia veľmi málo na to, aby sa odstránili príčiny týchto patologických javov, až sa nám môže niekedy zdať to, že im tento stav vyhovuje resp. ho oni samotní vyvolali. Dôvod je logický. Veľmocenské ambície a ekonomické záujmy sa ľahšie dosahujú v nestabilnom svete ovládanom strachom.
Je preto pochopiteľné, že okrem skutočných hrozieb sú verejnosti čím ďalej viac podsúvané aj imaginárne hrozby za účelom vyživovania permanentného strachu obyvateľstva majúce za cieľ zdôvodňovanie bezpečnostných opatrení zo strany orgánov štátu. Takto zmätená a vystrašená verejnosť ľahšie prijíma kamery na uliciach, skenery v budovách, sledovanie pohybu osôb, monitorovanie verbálnej i písomnej komunikácie, preventívno-bezpečnostné akcie... a to všetko v presvedčení, že sa jedná len o jej vlastnú bezpečnosť.
Málokto si uvedomuje, že sa však jedná len o iluzórnu bezpečnosť vyvolanú strachom a obavami z imaginárnych hrozieb, kde cieľom je systém totálne kontrolovanej spoločnosti štátnou mocou. Iluzórna bezpečnosť sa tak stala trhovou komoditou za ktorú občania už dnes platia. Dobrovoľne a s pochopením akceptujú iluzórnu bezpečnosť stratou súkromia, znižovaním štandardov iných základných práv a slobôd, ale napr. tiež kriminalizovaním slobody slova (pred pár rokmi niečo na Slovensku nepredstaviteľné). Je tiež fakt, že občania platia dnes za iluzórnu bezpečnosť aj nemalými prostriedkami z verejných rozpočtov do ktorých prispievajú. Na vrchole ľadovca stoja napr. pripravované nákupy vojenskej techniky (bojové vozidlá, lietadlá...).
Záverom musíme len smutne konštatovať, že cena za iluzórnu bezpečnosť bude stále rásť a verejnosť vďaka cielenej propagande bude ochotná túto neustále narastajúcu sumu platiť. A o to tu práve korporáciám, oligarchom a skorumpovaným politikom ide predovšetkým.
