Začalo to nenápadne. Ešte keď som robil na Prednej Hore. Posledného polroka som si tam otvoril psychologické centrum popri práci v Revúcej.
Do toho som ešte zobral skrátený úväzok v psychiatrickom stacionári v Revúcej a Tornaľi.
Takto som fungoval pol roka. Potom sme sa presťahovali do Turca za prácou.
Popri hlavnej práci vo výkone trestu ,som si otvoril psychologické centrum aj v Martine.
Chcel som odkúpiť psychologickú ambulanciu , keď raz bude na predaj, črtalo sa že raz na predaj bude.
Tak som zobral ďalšie úväzky na online portáloch, ktoré poskytovali online terapie a mal som aj čiastočný úväzok na lige za duševné zdravie.
Znamenalo to , že aj keď som mal dovolenku, tak som síce v hlavnej práci voľno mal , no s iných úväzkov som vždy dáku terapiu, či poradenstvo mal, aj cez voľno.
Takto som ťahal pár mesiacov a zistil som, že to tak nejde, už som cítil vyhorenie. Ani sa nedivím.
Našťastie sa mi plán odkúpiť ambulanciu podarilo a ukončil som čiastočné úväzky.
Ukončil som aj hlavnú prácu vo výkone trestu , som vo výpovednej lehote do konca januára.
Potom už budem robiť len v ambulancií. Našiel som sa tam.
Som rád , že som si uvedomil, že som bol workoholik, ktorý vyhorel.
Našťastie odpor k práci neprišiel , práve naopak , veľmi ma to takto baví.
Ako sa hovorí obuvník chodí doma bosí. Mne sa stalo niečo podobné.
Robil som aj s workoholikmi a sám som sa jedným stal.
Aspoň viem aké to je. Bola to náročná skúsenosť , no som rád, že ma v tomto osvietilo, prebudilo, síce trocha nepríjemný, ale o to cenný budíček . Žiť sa dá aj inak:-)
