Už dávnejšie som počul peknú myšlienku od Maxa Kašparú( psychiater, kňaz, znalec, spisovateľ...) zastáva veľa rolí v živote.
Jeho myšlienka znela : " aké má človek stavy, také má vzťahy."
Teda ako sa človek cíti sám zo sebou a akú má sebahodnotu, prijatie , postoj k sebe, tak premieta svoje stavy do svojich vzťahov.
Čiže ak človek je nervózny zo seba, nevie sa dostatočne prijať, neverí si, resp. sa až nenávidí, tak môže mať aj podobné také vzťahy a naopak.
Veľmi pekná a myslím, že aj pravdivá myšlienka.
Dostala ma však nasledujúca úvaha.
Bol som na jednom seminári kňaza o.Ľuboša Václavka kde povedal túto myšlienku : " Aký má človek vzťah k Bohu tak také má aj vzťahy s ľudmi navôkol."
Toto ma celkom oslovilo. Sedí to . Počas života som stretol zopár naozaj hlboko veriacich ľudí, nielen že sú veriaci na papieri a citil som sa pri nich neskutočne dobre.
Ani toho nemuseli veľa povedať, no tá hlboká spiritualita z nich vyžarovala, ako by sa vrátili z exkurzie v atómovej elektrární, nedala sa prehliadnuť :-)....
Majú hlboký vzťah s Bohom a nemusia ani o tom hovoriť, z nich to sála. Všimol som si, že mávajú aj veľmi dobré vzťahy s ľuďmi ktorých poznajú.
Aj moja osobná skúsenosť je podobná. Keď som ďalej od pána Boha, tak mám niekedy pocit, že som ďalej aj od ľudí.
A keď sa mi podarí občas, dostať sa k Bohu trochu bližšie, mám pocit, že vtedy viem byť bližšie aj k ľuďom....
Možno je cesta ako lepšie vychádzať s ľuďmi, cestou k tomu, ako lepšie vychádzať s Bohom.
Je to asi na dlhú trať, možno celoživotnú.
