Spravil som si výlet do malého Ríma Trnavy. Vietor nesklamal, opäť fúkalo, ževraj je tým toto mesto povestné. Rozmýšľal som ako to ten vietor robí a dokáže si nájsť cesty v tých pekných uličkách. Zdá sa akoby ten vietor nemal hranice. Fúka kde chce a ako chce..
Zúčastnil som sa psychodynamickej konferencie v Trnave. Venovala sa hraniciam psychoterapeutického vzťahu. Bolo to spojenie príjemného z užitočným.
Občas je dobre opustiť hranice martinského okresu a trocha sa povzdelávať .
Je to téma pre terapeuta ako ušitá. Ako pracovať s hranicami v terapiách .
Tiež vnímam, že počas doby ako robím terapeuta sa niektoré hranice u mňa menia a iné samozrejme zostávajú. Niektoré sa skrátka neprekračujú.
Jednu z hraníc, ktorú používam od začiatku , týka sa to klientov bojujúcich zo závislosťou, je že ak dôjde počas terapií k recidíve, tak terapiu prerušujem. Dávam im pravidlo, že môžeme pokračovať v terapiách po absolvovaní ústavnej 3 mesačnej liečbe.
Hovorím to hneď na začiatku aby si mohli klienti vybrať. Je to jedna z mojich hraníc.
Viem že sú terapeuti, ktorí to majú nastavené ináč. Stačí ak im klient zo závislosťou príde na sedenie triezvy.
Nedá sa povedať ktorý postup je lepší, efektívnejší.
V psychadelických terapiách sa ide ešte ďalej , terapeut sa stáva sprievodcom, bezpečnou osobou pri užití psychadelík. Neviem, nie som s tým stotožnený, nejak ma ich prístup nepresvedčil voči závislým.
Trocha mi to rezonuje s boom boom terapiou, kde môže dochádzať aj dochádza k silným zážitkom.
Kdesi som čítal jedno pekné prirovnanie:
Človek môže aj drogami dosiahnuť silné sebapoznávacie, vzhľadové až spirituálne zážitky, no je to ako so známosťou na jednu noc. Síce zážitok, no potom v človeku ostáva prazdno a možné iné neprijemnosti. A časom zo zážitku nič nezostane.
Pár krát som vyšiel aj z terapeutickej miestnosti, bol som sa z jedným klientom prejsť po parku, s ďalším som bol v galérií a jednému som bol na koncerte.
Nie je to však pravidlo ani neplánujem z toho spraviť zvyk, terapeutická miestnosť je terapeutická miestnosť.
1 výnimka mi však vyšla :
S jedným klientom som po pár mesiacoch sedení išiel otužovať. Vravel, že by chcel začať otužovať a tak som mu navrhol, že by som mu jedno miesto ukázal.
Spätne to vyhodnotil ako game changer, že to sedenie , lepšie povedané ponorenie bolo niečo čo mu veľmi pomohlo. Podarilo sa mu potom lepšie pracovať s jeho problémami.
Do akej miery pomohla chladná voda, do akej miery moje mierne porušenie hraníc, alebo niečo iné neviem vyhodnotiť.
Každopádne hranice sú dôležité, nie sú ani v terapeutickom vzťahu na škodu, ale skôr na osoh a zároveň ochraňujú terapeuta ako aj klienta.
