Vybrali sme sa na ďalšiu púť, smer Taliansko.
1 deň. cesta do Loreta, v buse sme dostali zadnú päťku . 16 hodín s deťmi , sedačky sa sklopiť vzadu nedali, celonočné bdenie , dokrútení obidvaja rodičia, aby sa nám deti ako tak vyspali.
Proste ostré, ale to k púti patrí. O to krajšia bola 9 hodinová prestávka v Lorete na návšteve domčeka sv.rodiny. Celá bazilika voňala bylinkovými olejčekami, keď sa pomodlím loretánske litánie , budú mi už aj voňať. Spomeniem si na Loreto.
Potom smer Lanciano, kde sa stal eucharistický zázrak , tak isto významné miesto. Udialo sa veľa eucharistických zázrakov , vedecky preskúmaných a nevysvetliteľných .
Zaujímavé že som sa o tom dozvedel až po svojej štyridsiatke, vôbec nič som o eucharistií nevedel, myslel som si že je to len taká oplátka bez výraznej chutí, možno s trocha nádychom sladkého.
Prečítal som si aj knihu od Carla Acutisa, jeho relikvia bola aj v kostole v Lanciane.
Bude v roku 2025 vyhlásený za svätého, opísal v jednej knihe eucharistické zázraky , aj on ma presvedčil o podstate a význame eucharistie.
Potom program v San Govani Rotondo, celkom nabitý, premodlené miesto , tak isto voňavé kvety jasminu sa vznášali vo vzduchu, veľa nového som sa o pátrovi Piovi dozvedel. Hovorí sa, že svätí si vyberajú ľudí na púte a nie ľudia svätých .
( vďaka sv. Bernadetta , sv. Faustina , panna Mária Ludrská, Gospa Medžugorská... sv.páter Pio, blahoslavená Anka Kolesárová, sv.Terezka , sv.Charbel, archanjel Michal, v prvom rade však vďaka tajomstvu sv.Trojice )
Či už je to tak , alebo onak bol to zážitok a som za to vďačný, aj cez strasti cesty. Možno práve cez tie strasti, to bolo o to viac cenné. Kedysi ľudia putovali týždne peši a ja tu frflem kvôli pár hodinám cesty klimatizovaným busom. Na zamyslenie.
Ďalší deň sme boli v Monte San Angelo. Kde sa zjavil archanjel Michal. Až cestou na to miesto som si uvedomil, že sa jeho sviatok slávi na moje narodeniny. Omša v jaskyni mala svoju výnimočnú atmosféru.
Púť sa zakončila v Manoppelle, kde je šatka zmŕtvychstalého krista.
Jedna z vecí ktoré som sa obával bolo či sa mi bude dat behať, myslel som že si zo 5 dní nezabehám.
Bolo mi však dopriate behu až nadmieru, okrem raňajších štartov do neznáma, som si dal podvečerné výklusy s kamarátom tak som bol spokojný.
Beh bol však vedľajší. Každú púť si hovorím čosi podobné , prvá púť v Lurdoch som si myslel, že tak nastavenú latku už mi nebude dopriate zažiť. Potom nečakaná Ankina Kolesarovej sobota vo Vysokej nad Uhom s relikviou v tvare srdca pri srdci. Púť v Medjugorií to som len otváral oči, čo mi bolo dopriate už som myslel, že už sa viac dať nebude. Potom nedávno Krakow sv.Faustina, zase mi bolo dopriate viac ako som čakal, že je možné za deň dostať.
A táto púť za pátrom Piom ani nehovorím , môžem len ďakovať pánu Bohu, že som sa tam dostal. Nečakal som že putovanie bude mať pre mňa taký hlboký zmysel.
Uvedomujem si, že púte zo mňa lepšieho človeka ešte neurobia, stači sa opýtať mojej manželky či detí, oni ma vidia najlepšie myslím, že by s touto vetou súhlasili.
Môžem mať nakúpených aj tucet ružencov( čo aj mám, obávam sa že už aj viac) no to mi ešte nemusí pomôcť byť lepší k rodine , ľudom, klientom....som si toho vedomý.
Ani ma nezbavia starostí , svojho kríža, či sa neudejú zázraky na počkanie .
No sú pre mňa darom o ktorý sa aspoň pokúsim v rámci svojich možností dobre postarať.
Na záver by som sa chcel poďakovať spoločenstvu Bethany zo Žiliny a ich duchovnému o. Lubošovi Vaclavkovi, že nám umožnili vycestovať s nimi ako hostia spoločenstva a môjmu kamarátovi Tomášovi Václavkovi, ktorý putoval s nami na tejto púti a ktorý mi ako taký starešina pomohol už v živote veľakrát a som mu vďačný za veľa. Pozdravujem Bethany a pozdravujem Tomáš...
