Venované J.A a T. L.

Ako blesk z toho jasného neba,

aj do nich prekvapivo udrela.

Bol to úder ako hrom!

Na míle bolo počuť ich ston.

Keď bolesť ustúpila, láska im dušu naplnila.

Každý deň ráno, po prebudení pozdravila,

Večer čo večer s nimi zaspávala.

Počas dňa i spánku, radostne bdela.

Ich kroky v jedno splynuli, 

spolu kráčali,

cestou-necestou,

no nastal zvrat, ktorému sa nevyhli.

Pomáhali osudu, pohnúť sa z miesta.

Nesedeli v kúte, strácali sa v dave,

videli to, čo chybami nazývame,

nútili sa žiť inak.

Všetko vkladali do činov,

ich charakter bol poznačený zmenou.

Diaľka a čas zvečnili puto pevné,

zvýraznili len to v dlaniach dávno vpísané.

Museli žiť každý osve,

zmyslami prepojené telá, nedali si nikdy zbohom.

Ťažko rozdeliť osudom spojené,

človek nerozdelí, čomu Boh požehnal.