Máš rozkročené nohy, ľavú ruku vo vrecku riflí a tvoje modré oči upieraš do neznáma. Aký film ti beží v hlave? Dám milión eur za to, aby som vedela na čo myslíš. Uži si svoju chvíľu...moment relaxu, ktorý tak potrebuješ. Počas dňa, často.
Neuvedomujem si, ako si nechtiac prezerám tvoju tvár. Opakovane a bez hanby. Možno to ani netušíš, ale je pútavá. Pre mňa je studňou...odrazom mužnosti. To si ty.
Chodím mestom...kráčaš za mnou. Si ako môj tieň. Ja som slnko, ktoré vrhá tieň. Nerozlučná dvojica v neznámom svete. Slnko sa nebojí kráčať vpred. Nevedno kam...len ma sprevádzaj. Ani tma už nie je výzvou. Večer či v noci, zmením sa na mesiac a tieň tam bude stále. Si tu stále.
Ak nie si blízko pri mne, musím sa otáčať a hľadať ťa. Nezmizni mi. Nechcem vtedy mrkať, aby som ťa náhodou niekde prehliadla...a nie...ty si sa len znova zatúlal. Blúdiš uličkami a hľadáš neznámo. Obdivuješ to, čo iných nezaujíma. Ako moje oči. „Nezabudnem akú mali farbu, pokiaľ budem nažive. Pripomínajú mi les na jeseň..."
„Tvoje majú farbu mora. Tmavého, chladného a hlbokého mora. Plného života a tajomstiev." Neverila som sama sebe, že toto hovorím mužovi. Kráčal si vedľa mňa držiac ma za ruku. Tvoja veľká dlaň, teplá, hladká s čiarami osudu, v ktorých hrám aj ja nejakú úlohu, chráni tú moju.
Fontána a v jej okolí ruch. Cudzinci do nej vhadzujú drobné, a prajú si to, čo nemôžu alebo nechcú povedať nahlas. Pri vhadzovaní mince začujem čľupnutie, jedna z mincí padne na dno a na tvári človeka zjaví sa nepatrný úsmev. Ty sedíš sťa socha, pevne ma sediacu ti na kolenách. Držíš ma za pás, a tvoja výška ti aj v sede dovoľuje privoňať si k mojim vlasom. Mlčíš a sleduješ okolie. Vyzeráš, akoby ti nič nechýbalo. Ja cítim smäd, aj napriek babiemu letu chladný vánok. Avšak nechcem si nechať ujsť ani okamih z tejto zmyslovej bomby. Preto sedím, obzerám si svet okolo a viem, že ty celý mi vo....viacerom sedíš lepšie, ako hocaký môj obľúbený sveter. Srdce mi bije ani zvon v nejakej katedrále. Môjmu telu si kolískou, odliatkom môjho lepšieho ja. Ja som ti vraj úsmevom. „Pozerám na teba a čas sa zastavil. Nič ma netrápi. Objal ma pokoj." Tvrdil, že keď zaspím, hrejem láskou. Sála všade navôkol.
„Prejdeme sa k Montmartru?" Zdvihol kolená a ja som mierne poskočila. Pokývam hlavou a on vstáva. Dáva pozor, aby som nespadla. Už ma drží za ruku a vedie ma cez neustále rojacich sa ľudí cez rušnú ulicu.
„Sadneme si tam a budeme pozorovať ľudí?"
„Až do neskorého večera...pokiaľ bude vidno..." Usmeje sa a kráča vpred. Ako štít mi razí cestu...Ja vnímam len ruch malých obchodíkov navôkol, vôňu sladkých palaciniek a syrov...vôňu Francúzov. Nevšímam si ponuku suvenírov rôznych druhov...ty si môj suvenír. Už ťa mám vtetovaného v srdci. Viem, že toto, čo prežívame, nie je večné. Je to viac...krásne. Spomienky sú večné. Naša cesta je pravdivá. Na spoločné dobrodružstvo som sa odhodlala tak ako ty prvým neistým krokom...neľutujem. Život mi ponúkol aj teba. Ak ťa v budúcnosti nemám stretnúť, chcem aby každý náš moment mal zmysel. Ešte pred nikým som nebola taká nahá ako pred tebou. Odzbrojil si ma. Viem, že aj ja ti dávam zmysel. Preto si predo mnou stál od začiatku ako nahý Adam pred Evou. Jediný had na okolí je čas.
