X+Bar
Z jej postoja voči tomu podivínovi som usúdil, že s otravným alkoholikom nemá čo dočinenia po prvý raz. Okrem skúseností čašníčky v tom bolo niečo iné. Nechcem vedieť čo. Čo ma po tom. Ale ako divák mám navrch. Ponoril som sa preto do atmosféry cigarami presýteného vzduchu baru. Žil vlastným životom. Každý večer tu bola iná atmosféra, preto sem chodil aj okruh stálych zákazníkov. Od Nika som si nechal poradiť, a už predo mnou na barovom pulte stál pohárik írskej whiskey. Veľmi ma láka jej jemná chuť a myslím, že dnes večer jej ostanem verný. V každom rohu baru, i v priestore to žilo. Bolo počuť tlmenú vravu, ktorú prehlušovala už len kapela La famille, ktorá udávala rytmus každého večera. Pomaly som upíjal z whiskey a pozeral na tanečnicu, ktorej telo ma uvádzalo do šialenstva. Škoda, že Lola bola taká mrcha. Jej tanec bol však omamujúci, telo pôvabné - všetko na správnom mieste a oči hypnotizujúce. Áno, Lola ešte viacerých mužov privedie do šialenstva....
„Niko, dnes je tu skvelá atmosféra, vlastne ako obvykle" otočil som sa k nemu, a on za barom odvádzal majstrovskú prácu. Vyzeral, že nepočúva, ale zdvihol zrak, a priamo na mňa pozrel. „Michael, tento bar je magnet na skvelú spoločnosť. A keď nalievam ja, nehrozí, aby niekto nebol v povznesenej nálade. Bar u Joa má široko-ďaleko ospevovanú povesť - láka hocikoho. Až na neho..." a nenápadne pri leštení pohárika kývol hlavou smerom k stolu v kúte. „On sem nepatrí. Nie je náš." Letmo som pozrel tým smerom. Niko mal pravdu. Ten podivín pil, bol zamyslený, a vyzeral tak, akoby mu atmosféra nevoňala a voči hudbe a ženám bol hluchý i slepý. Jediný koho ako tak vnímal, bola Marylou. Čašníčka s prchkou a výbušnou povahou, ktorá je nevyspytateľná viac, ako aprílové počasie. Jeden opitý chlapík ju asi pred rokom chytil za chrumkavý zadok, a Marylou ho za to odmenila úderom táckou do hlavy, spŕškou nadávok a vystrčeným ukazovákom. Joe ju nikdy nevyhodí. Iní by však za takéto správanie leteli nenávratne ako staré deravé ponožky do koša.
Za tú polhoďku čo tu sedím, k nemu prišla asi päť krát. Vždy s predstieraným úsmevom na bledej unavenej tvári. Podliate oči i vačky pod nimi by mohli svedčiť. O druhej v noci by sa Marylou zišiel skôr spánok. Únavu farbičkami na tvár nezakryje.
Ona ho tou táckou snáď udrie. Krotí sa? Stále? Ja by som mu jednu zavesil. Len sa netrocháriť. Nech pridá viac. Čo tak kopanec? Nikoho by to neprekvapilo. Prečo scénu neokoreniť?
Na tácke vždy stál iný pohárik či dva. Pán mal výdrž. To sa mu musí nechať. Bol navyše rád, že ho obskakuje taká štíhla mladá brunetka? V modrých očiach som jej videl netrpezlivosť. Alebo to bol mihnúci sa tik v oku? Možno oboje. Marylou už chýbalo len málo, aby predstieranú trpezlivosť odložila a nahradila ju výbuchom emócií. Okrem iného podupkáva pravou nohou. On to od stola nevidel. Nevidel ani dlaň, ktorú pevne zvierala. Chlapík v stredovekom oblečení na ňu pozeral povrchne ba až arogantne. Ja na jeho mieste by som si siahol na ten chrumkavý zadoček v obtiahnutej čiernej sukienke. Čašníčky majú niečo do seba. Aj keď si cudzí človek z jej vzhľadu nemohol byť istý, či už je nad zákonom.
Sledujúc tú scénu, som takmer zabudol piť. Takmer. Len nachvíľu. Pohár som držal v ruke. Od baru mi kút zafajčenej putiky pripadal ako súčasť lacnej scény z nejakého treťotriedneho filmu.
Nejde mi o to vidieť dno pohára, ale o lahodný pocit alkoholu rozpínajúci sa v mojich ústach. Už len bozk od milenky mi chutí lepšie. Je pravdou, že pripitému mi odohrávajúca sa situácia zdala zaujímavejšia. Ak nie akčná, tak aspoň poriadne vtipná. „Niko pozri na ňu. Už len moment, a znova uvidíme Marylou v akcii. Myslíš, že ho udrie"? poznamenal som a ukázal som pohárikom letmo k miestu diania. Niko sa len pousmial.
A zase kričí. Netuším, ako je možné, že ju dokáže rozčúliť jeden pripitý pán. Možno jej dal nízke prepitné. Alebo žiadne? Väčšina zákazníkov z baru ich sledovala. Teda tí, ktorí vládali sledovať. Jej neustále mrmlanie, pohoršovanie sa. Len Niko neprestáva pracovať. Pozrie sa, sem-tam. Niko niečo podobné nevidí prvý či posledný raz. Viem to. Poznám ho. Niekto ako on, koho táto práca baví i nebaví súčasne, no nedokáže sa jej vzdať...takému typu človeka tento život vyhovuje. Nočný vták. Svoju pozornosť venoval percentám, ktoré prelieval smädným zákazníkom do pohárov. Poctivo zapisoval objednané počty. Jeho čierne ruky boli fakt obratné. Ktovie koľko fliaš pripravil o tvar, kým sa naučil robiť to svoje hore dolu, pretrep chyť a nalej? No nič. Jeho černošský inštinkt a rytmus mu kolovali nielen telom, ale aj rukami. Viem, že Niko robí pre Joa už od začiatku. Počul som, že v minulosti mu pomohol zo sračiek, a za to mu Niko prejavuje lojalitu doteraz. Dokonca by som tvrdil, aj keď nie nahlas, že získava nebadane informácie od opitých ľudí. Bar je síce neutrálna pôda, a mafiánske praktiky nášho mesta tu nemajú dosah, ale Niko je profesionál. Nebadane sa dostane pod kožu človeku, i na koreň veci. Joe nie je ľudomil, to vie každý. Jeho sympatie je ťažko udržať. Chcem som veriť, že Niko je len barman. Lepšie pre mňa.
Pán, ktorý sedel pri stole v kúte, bol cieľom výbuchu hormónov...Oceňujem jej slovník. Inteligent asi nechápe prečo má slečna postoj dračice. Muža jeho vzhľadu a veku, teda okolo päťdesiatky a vyššie, by som si skôr predstavil niekde inde. Čo ja viem, v nejakej kaviarni? Kilometre odtiaľto, hlavne nie o takomto čase. Ale tam asi kávu nezaprážajú. Sedí, je mu jedno, že mladá dievčina sa rozčuľuje práve na ňom. Akoby ju nepočúval. Sedí tam sám, s prepadnutou tvárou, pri ulepenom stole pre dvoch. Fajčí cigaretu a odfukuje namosúrenej čašníčke dym do tváre. Trúfalé. Jeho vyziabnutá ruka kostlivca odklepáva popol z cigarety každú chvíľku. Bafkajúci tajnostkár vs. mladá unavená dievčina sťa fúria. Kto z koho?
Tácku nakoniec hodila o zem. Prevrhla stôl, zvliekla si kedysi bielu zásteru s volánom a mašľou, a hodila ju na prevhrnutý stôl. Ukázala mu stredný prst. Zakliala a „vyletela" z baru. So starým pánom to len trochu miklo, a už pokynul z kúta Nikovi, aby mu dal dvojitú. Prichádzal neistou chôdzou k baru. Keď si sadol, vytiahol z vačku stredovekého saka cigaretu. Pripálil ju. Načiahol sa po popolníku a obzrel si ma. Ponúkol mi jednu. Pokrútil som hlavou. „Tá čašníčka má paru. Ako sa volá"? spýtal sa. Ja som sa len usmial. Niko pokrútil hlavou a odvetil zreteľne: Marylou. Pán potiahol z cigarety, a opäť sa vrátil v myšlienkach tam, odkiaľ odišiel.
Barman pred neho postavil brandy s ľadom. Pán kultivovane vytiahol peniaze z ľavého náprsného vačku. Zaplatil. Pohár si prikladal k ústam. Zastavil sa. Najskôr mi pokynul na zdravie a už vychutnával pomalým dúškom tekutý poklad. Niko vždy vedel odhadnúť čo by si každý dal. Práca v bare mu vycibrila inštinkt.
Pri bare sme sedeli len my dvaja. Ja a pán kultivovaný. On pozeral na pohár a pil. Pomaly, vychutnávajúc. Vyzerá, že píjava pravidelne. Nechcem o ňom vedieť viac. Dnes večer patrí mne a poháru. Neprišiel som si sem pokecať. Ja whiskey - môj jemný mok, a Lolino vlniace sa zvodné telo, ktorého som sa nemohol dotknúť, mi dnes stačili.
„Do pekla s pijanom!!" kričala Marylou. Zabuchla za sebou dvere a ocitla sa v uličke za barom. Sem sa chodila upokojovať. „Ktovie z akej riti si príde a bude ma takto preháňať! Keby aspoň nemal ten povýšenecký pohľad. Ešteže ma za zadok nechytil. To by som sa prestala krotiť!" Marylou vykrikovala do noci, lebo vedela, že ju tam nik nebude rušiť, a úplne si vybije zlosť. Vytiahla cigu z vačku a šla si pripáliť. V tom ju vyrušilo buchnutie dverí. Stál pred ňou Joe.
„Marylou, čo to má znamenať? Nerozprávali sme sa, že máš zmierniť svoje výstupy?" pozeral na ňu karhavo. Prísne ako vždy, čakajúc na vysvetlenie.
„Joe, ten pako si začal. Navyše sa mi zdá, že som ho už niekde videla. Nepozdáva sa mi. Aspoň mi dá nabudúce pokoj." Pokračovala neochvejne.
Joe si ju celý čas obzeral. „Si ako tvoja matka. Prchká za každých okolností. Pri tvojom krste som odprisahal, že dám na teba pozor. Ale ty si problémy vyrábaš sama. Začni sa krotiť" pozeral na ňu a čakal, že výčitky v nej vyvolajú aspoň úvahu nad jej neuváženým správaním. Nič. Ako vždy. Presvedčená o svojej pravde. Myslel si v duchu. „Odlož tú cigaretu! Nefajči takýto bodrel. Keď chceš fajčiť, pýtaj si od Nika. Tento pašovaný bodrel už nekupuj!!!" karhavo dodal.
„Dobre." Hodila cigu na zem, a roztvorila dlaň. Joe vytiahol zo saka cigaretu. Kvalita. Ako inak. Boss nefajčí hocičo. Marylou si ju vzala, vložila do úst a pozrela na Joa. „Voňavý tabak". Vytiahol oheň a pripálil jej. „Ďakujem".
„Za radu alebo za cigaretu?" doberal si ju. Vedel, že berie vážne čo mu hovorí, ale nedokázal odhadnúť či sa toho bude držať. „Pokoj áno?" Jemne ju objal, pohladil po líci a odišiel. Nechal ju upokojiť sa, utriediť si myšlienky a dofajčiť cigaretu. Spoločnosť jej robilo len tlmené svetlo lámp, stena baru a doliehajúci zvuk mesta, ktoré žilo vlastným nerušeným životom.
