„Marylou, kde si bola do čerta? Nechápem, či ma chceš potrestať za všetko moje doterajšie meškanie, ale upozorňujem ťa, že toto nie je správny spôsob! Mohla si mi to naznačiť inak“. Pohoršovala sa nad mojím meškaním Crystal. Aký má problém? Meškám snáď prvý raz v živote. A ešte k tomu len na obed. Určite je nervózna z neustáleho držania diét.
Namiesto telefonátu o meškaní, som to mala zrušiť. Sadajúc si k stolu v reštaurácii, Crystal stále niečo mlela, a ja som nemala chuť počúvať. Myslela som na incident, ktorý sa mi dnes prihodil. Moja snaha tváriť sa previnilo zrejme zabrala, už sa nemračila, hoci stále hundrala....Mala by som ju počúvať, lebo sa ešte viac rozčúli.
„Už som objednala. Dúfam, že nebudeš namietať! Kvári ma hlad. Neustále mi škvŕka v žalúdku, a som akási nervózna. Čakanie som najskôr zapíjala nealko drinkami, ale po hodine čakania som si k uhorkovej limonáde priobjednala aj slivovicu s ľadom."
"Spomínala som ti, že som na bokoch som nabrala? Musím sa toho zbaviť. Objednala som nám iba diétny šalát. Dúfam, že ho nepolejú mastnou zálievkou. Ešte si nič nepovedala. Čo ti je vlastne? Nepovedala si, čo ťa zdržalo.....“ asi si uvedomila, že dlho rozpráva. Crystal rada, a často hovorila o sebe.
„Nič mi nie je. Uhm, za všetko môže to pokazené potrubie v kúpeľni. Nevedela som sa dovolať správcovi. Neviem čo s tým je, ale hádam to opravil nadobro. Nechcem aby mi prasklo, a vytopilo byt.“ Dúfam, že ši nevšimla moje klamstvo.
„Vlastne sa ani nehnevám, že meškáš. Všimni si toho čašníka naľavo....NIE! neotáčaj sa! Nemyslela som otoč sa hneď. Ukázala by som ti ho. No...trochu som sa s ním zoznámila. Mám dokonca jeho číslo! Cha. Opäť mám na víkend program...., a počas rozprávania siahla do kabelky, a ukázala mi číslo.
„Crystal on ti ho dal na ozdobnom servítku? A prečo si si ho neuložila do mobilu?“
„Prečo asi? Vybil sa. Vždy sa vybije, keď ho potrebujem. Je to neznačkový nepodarok z Číny.“
„Neverím, že máš novú obeť“. Dodala som posmešne vediac, že jej urobím radosť. U známych bola povestná svojou zvodnosťou a šarmom, ktorý by prinútil aj stĺp otočiť sa.
„Obeť? Žartuješ? Ten chlap ani nevie, aké šťastie ho postretlo. Také predstavenie, aké mu predvediem ja, na to sa nezabúda.“ Usmievala sa hrdo, ba až namyslene. Počas toho ako sa pri dialógu povyšovala na bohyňu milostných hier, nebadane pozorovala čašníka. Môžem potvrdiť, že vyzeral dobre. Bol približne dvadsaťpäťročný.Vysoké, dobre tvarované mužné telo sa mu trošku strácalo vo voľných nohaviciach čiernej farby prislúchajúcej k uniforme čašníka. Je pravda, že vršok jeho tela bolo možno lepšie zhliadnuť cez bielu košeľu, ktorú očividne vyfasoval. Sám by si zrejme vybral lepšiu veľkosť. Vlasy si na môj vkus géloval priveľa, ale hold keď chce byť fešák tak nech sa páči. Na Crystal by zabralo, aj keby sa nečesal. Čokoľvek v jej okolí, čokoľvek mužského pohlavia, bolo pre ňu lákadlom. Kvitujem však jeho pohľad. Obočie i oči akoby mal nakreslené. Niečo tak súmerné s ohľadom na celú tvár, rozloženie jasno modrých očí, orlieho nosa, plných pier, dokonca jamiek na tvári pri úsmeve na zákazníkov...áno, mal mimoriadny sexepíl. Uznávam, že na čašníka by som ho netypovala ak by okolo mňa prešiel po ulici....
„Samozrejme. Zabudla som, že si kráľovnou lovu. Klaňať sa ti nejdem. A ten zo Sushi baru? Odkopla si ho? Alebo mu zavoláš? Nemôžem uveriť...si nepolepšiteľná. Dúfam, že si ho nebalamutila, že sa stretnete znova.“ Pokrútila som hlavou, hoci ma to pekne pobavilo. Ja ich striedam len dvoch, prevažne stálych, a ona?
„To, že zavolám hovorím každému. Ale nerob zo mňa radodajku, predstav si, že niektorým som sa vážne ozvala.“ Trošku urazene, s ukazovákom naznačovala, že v jej rovnici „lásky“ hľadala riešenie na to, komu vlastne, ak vlastne volala. Po vzrušujúcej noci sa vždy tvárila, akoby sa nič nestalo, čo sa mužom páči. Na nej. Tým typom, ktorých si vyberá. Nevyzerá ako nežný kvietok. Očividne jej blond hlávka nie je len na okrasu.
Jej uvažovanie prerušil čašník, ktorému venovala vzdušný bozk, a on na oplátku jamky v lícach.
„Vaša kamarátka už dorazila? Prinesiem Vám ešte niečo?“ prehodil šarmantne a nenútene. Reagoval profesionálne.
„Dali by sme si dezert.“ Vzhľadom na nízkotučné šaláty, ktoré objednala Crystal, som si spomenula, že to nebola vhodná reakcia.“ Už bolo neskoro. Krásny čašník nám začal vymenúvať špeciality.
„Ušetrili ste nám hľadanie v jedálnom lístku.“ Odvetila som.
„Rád poslúžim“ usmial sa, a vedel, že to čo povedal, sa netýkalo len jedla. Flirtovať vie. V takto navštevovanej reštaurácii? „Prajem dobrú chuť“. Odkráčal. Pomalou chôdzou prechádzal pomedzi stolmi. Boli približne tri hodiny poobede, a v reštaurácii sa nachádzala prevaha žien.
V centre mesta je viacero reštaurácii, ale táto z tých, kde prevláda talianska kuchyňa, je mi najviac po chuti. Je dosť ďaleko od ulice kde bývam, približne trištvrte hodinu chôdze, ale mne to neprekáža. Keď vojdete dnu, nemáte chuť odísť.
„Marylou, idem na záchod. Opäť. Za to že si meškala, platíš....Aj keď si ma vopred pozvala. Vieš čo, dám si aj zákusok. Privolaj čašníka, a povedz, že chcem famózne tiramisu. A ešte talianske cappuccino. Milujem na ňom tú nadýchanú penu“.
„Tvoja diéta?!“ podpichla som ju. Pri odchode na WC sa na mňa len otočila a zvraštila nos.
Chvíľu po tom, ako odišla, mi zvonil mobil. Ihneď som zdvihla, lebo na displayi sa mi zjavilo Joeovo meno.
„Marylou? Ahoj.“
„Ahoj. Chceš niečo? Dnes mám predsa voľno!“
„Nevolám kvôli práci. Ak môžeš, zastav sa večer u mňa doma. S krstnou ťa počkáme.“ Zvláštne prebehlo mi hlavou. Čo môže chcieť?
„Ako si želáš. O koľkej to má byť?“ dodala som trošku netrpezlivo, pretože Joe si potrpí na to, aby mu človek venoval všetok čas.
„Marylou, odlož ten tón. Nezabúdaj s kým sa rozprávaš. Príď o siedmej. Pošlem ti šoféra.“ Zase tie jeho presvedčovacie taktiky. Som Boss, hurá. Všetci ma rešpektujte.
„Prosím, to ma chceš opäť poučovať? Nie ďakujem ti. O to nestojím. A šoféra nepotrebujem. Trafím k tebe aj bez neho. Alebo sa nebodaj bojíš, že ma unesú? Naviac, potrebujem si niečo zariadiť. Maj sa.“ Určite sa nahnevá, že som zložila, ale už mám toho jeho „dohľadu“ po krk. Bohvie čím ma bude otravovať. Dala som na jeho radu, a snažím sa umierniť svoje spôsoby.
„Donesiem Vám ešte nejaký dezert?“ Ani som si nevšimla, že čašník stál pri mne.
„Uhm, áno. Poprosím Vás doneste nám tiramisu, cappuccino, a ešte crostatu plus minerálku. To bude zatiaľ všetko.“ Usmiala som sa. Zapísal si, otočil sa a odišiel. Ako vchádzal do vnútra reštaurácie (my sme jedli na dvore, ktorý bol tak povediac ako v Taliansku, ukrytý za múrmi) – preto to tu mám tak rada; onedlho po ňom vyšla zvnútra Crystal. Blond vlasy mala vyviazané v cope.
„Už si objednala?“ tešila sa na dezert. Očividne.
„Áno. Prepáč, ale po dezerte musím odísť. Niečo mám. A navyše mi volal Joe. Asi mi o tom čašníkovi zo Sushi baru porozprávaš inokedy. Zajtra môžeš? Zastavím sa u teba v ateliéri.“
„No, dobre. Ako chceš.“ V jej tmavohnedých očiach som videla trošku sklamanie. Viem, že som jej najdôvernejšia kamarátka. O kamarátov núdzu nemá, ale nedôveruje im tak ako mne. Zvyšok obeda, prebehol už len v nepatrných témach, ktoré náš rozhovor držali informačne vyvážený. Išlo prevažne o témy, ktoré ženy tak milujú. Kto s kým chodí, kto sa s kým rozišiel...jednoducho ohováranie.
Po polhodinke, ktorá ubehla jedením dezertu a príjemným rozhovorom, mi opäť zazvonil telefón. Na displayi som videla Neznáme. Znova. Už sa to opakuje vyše mesiaca. Keď zdvihnem, počujem len ticho, a po chvíli upraveným hlasom „Len medzi nami, viem niečo čo ti zmení život....“ a po tejto vete vždy nasleduje nepríjemný smiech. Neviem, či ho mám skôr prirovnať ku škodoradostnému, alebo k takému, pri ktorom viete, že dotyčná osoba na druhej strane slúchadla vás má v hrsti, a vy ani neviete prečo, a ako ste sa k tomu vlastne dostali. Rozhodla som sa nezdvíhať. Znova.
„Čo sa stalo Marylou?“ zahľadela sa na mňa Crystal a v jej hnedých očiach sa odrážali obavy. Pozrela som na ňu, a predstierala som.
„Nič mi nie je. Volá Joe. Mala by som si pohnúť. Dnes musím ešte niečo vybaviť, a na večeru k Joeovi nemôžem meškať. Vieš, že to neznáša.“ Celá nesvoja som z kabelky som vytiahla peniaze, položila ich na stôl, vzala mobil a sveter zo stoličky pobozkala Kris na líce a chystala som sa odísť.
„Marylou, naozaj je všetko v poriadku?“ naliehala, aby som jej odpovedala.
„Čo by nemalo byť v poriadku? Len mám naponáhlo. Večer ti zavolám a dohodneme sa na tú sobotnú párty..“ Objala som ju, pobozkala som ju ešte raz a odišla. Crystal mala na stolíku ešte nedopité cappuccino, a tak ostala v reštaurácii.
Čoraz pravidelnejšie telefonáty od neznámeho, ma rozrušovali. Kedysi mi tá osoba volala len raz za deň, no od včera mi volá trikrát. Dúfam, že sa to nebude zhoršovať. Crystal som zaklamala. Dnes dvakrát. Nemôžem vedieť, či ten čo volátva, si robí žarty, nebudem ju zbytočne zaťažovať. Načo by som sa jej s tým zdôverovala? Áno, sme kamarátky. Ale toto sa jej netýka.
Prvé klamstvo, bolo o telefonáte. Druhé? Týkalo sa poobedia. Dlho mi trvalo, kým som vstala z postele. To ma spomalilo. Okrem kávy, ktorá ma dokáže postaviť na nohy, som si chcela dať sprchu. Pohľad mi padol na ulicu. Pred našou bytovkou stálo auto. Tmavé, s tmavými sklami. Spomínam si, že tam bolo aj včera, teda dnes nadránom, keď som sa vracala z práce. Myslela som, že sú to prisluhovači Bossa Joa, ale mýlila som sa. Neviem kto sedel vo vnútri. Je však zvláštne, že toto auto vídavam už približne mesiac. Doteraz som tomu neprikladala význam, ale ak si to spojím so začiatkom telefonátov....Nie... chytá ma paranoja.
Dala som si kávu, skvelú sprchu, a snažila sa zabudnúť na hlúposti, ktoré mi vírili hlavou ako roj rozzúrených včiel. Avšak asi o hodinu, keď som odchádzala s bytu, v schránke na prízemí som si našla odkaz. Stálo v ňom:
„Len medzi nami, viem, kto skutočne si....“ odkaz bol napísaný na stroji ako v detektívnom filme. Najskôr ma to vystrašilo, ale pomyslela som si, že to môže byť len zlý žart. Odkaz som skrčila, a hodila na zem. Odišla som. Nenechám si pokaziť voľný deň.
Marylou však nemohla vedieť, že ten, kto jej napísal odkaz, ju sleduje. Sleduje ju už od narodenia. „Len medzi nami...Marylou je súčasťou tajomstva, o ktorom ani netuší...
