Telom jej prebiehajú miliardy mravcov, a srdce búši tak silno, až prestáva počuť. Zrak sa jej zastavuje na nepravidelnom vzore linolea dlážky nemocničnej chodby. Bez záujmu. Nemohúca. Po líci jej steká slza, ako jediný náznak emócií, ktorých je práve schopná.
Pomaly vstane, kráča vpred. Potichu vnímajúc každý krok ozývajúci sa po dlhej nemocničnej chodbe.
Oslepuje ju slnko. Len na moment zatvorí oči a cíti, ako ju páli na tvári. Oheň spaľujúci jej vnútro ju unavuje, bolí. Tak veľmi, že nie je schopná pravidelne dýchať. Slza na tvári uschla, oči sa prestali lesknúť.
Kto o mne rozhoduje? A či nitky osudu nik neťahá? Boh ma už dávno zapudil.
Depresia.
Hnev.
Ľútosť.
Úsmev cez slzy.
Nekonečná bolesť.
Čakanie na to, že to prejde.
Bezmocnosť.
Sedí pri televízii v obývačke, a pozerá so sestrou večerné správy. Tlmene znie „Mladý 25-ročný muž sa zabil na motorke. Pri predchádzaní motorového vozidla, vodič nezvládol situáciu na vlhkej vozovke, a ocitol sa v protismernej časti. Upozorňujeme, že nasledovné zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov, a citlivé povahy.“ Nasledujú zábery z miesta nehody, pričom sa Soni zdá, že zdevastovaná motorka, i pohodená čižma na ceste sú jej povedomé.
„Kam sa tí ľudia ponáhľajú. Ďalší darca orgánov?“ Konštatuje Sonina sestra pri pohľade na krvavú cestu, a výrok novinára o štatistikách úmrtí na slovenských cestách.
„Si necitlivá.“ Napomenie ju, a vypne televízor.
***
Sedí vo vlaku. Uvažuje nad krehkosťou života, a prchavosťou času. Čas nevložíš do kompótového pohára na horšie časy do špajze. Škoda.
Pozoruje svojich spolucestujúcich, ale nevníma ich. Vo vlaku je dusno, upršaný jesenný deň nezostáva nič dlžný svojej povesti.
„Kam cestujete?“ Opýta sa staršia pani s chápavým pohľadom.
„Hmm..?“ Vytrhne sa zo svojich úvah Soňa.
„Opýtala som sa kam cestujete.“ Zvedavo zopakuje otázku žena, pripomínajúca pani Marplovú.
„Trnava.“ Pozerá bez výrazu, ak sa to dá tak nazvať, na pani, ktorá vraští čelo. Neznáma žena chce pokračovať v rozhovore, ktorý sa zdá lepší, ako ten o počasí.
„Malý Rím, hmm krásne mesto.“ Usmiala sa pani Marplová, „idete tam navštíviť známych či rodinu?“
„Ja už nemám rodinu.“ Zalesknú sa Soni slzy v očiach, a na moment prežíva v mysli tú hrôzu. Neutečie...nikdy tej bolesti čo ju prenasleduje neutečie?
„To mi je ľúto. Môžem sa opýtať čo sa stalo?“ Neznáma žena si ani neuvedomuje, ako sa Soňa potrebuje niekomu vyrozprávať.
Zhlboka sa nadýchne, a potichu začína rozprávať. „Bolo to pred troma rokmi, a predsa ako včera. Celý deň som mala zvláštny pocit. Akoby na mňa mohla padnúť obloha.“ Pri rozprávaní Soňa pozerala z okna idúceho vlaku. „Zazvonil mi telefón. Myslela som, že mi opäť volajú z tých prieskumov alebo, že mi opäť niekto ponúkne bambusové ponožky za výhodnú cenu!!“ Trpko sa zasmiala.
„Nebolo tomu tak. Prebrala som sa, až na to, ako mi sestra facká tvár. V telefóne sa ozvali policajti. Vraj našli môjho muža na ceste polomŕtveho. Opitý vodič spôsobil autonehodu, a môj Roman zomrel počas prevozu do nemocnice.“ Musí prehltnúť, tak veľmi ťažko sa jej rozpráva.
„Aká tragédia Vás postihla, milá moja.“ Cíti, že z pani nehovorí len fráza slušnosti.
„Nevedela som sa odrazu zmieriť s realitou. Svet sa mi stal slzavým údolím. Zo stresu som dokonca prišla o nenarodené dieťa.“ Soňa zatvorí oči, a nevládze pokračovať v rozprávaní.
„Osud je krutý aj k tým, ktorí si to nezaslúžia,“ pohladí ju po ruke neznáma žena.
***
V noci sa budieva na nočné mory. Sníva sa jej, že žije spokojne s Romanom, a ich malým dieťaťom. Vždy chcel syna. „Naučím ho byť odvážnym, a život žiť naplno. Vzdorovať všetkým hrozbám. Po tebe zdedí krásu, múdrosť a láskavosť, po mne odvahu a vyrovnanosť.“ Spomienka, ako jej hladí tehotenské brucho, ju napĺňa bolesťou. Chce, ale nedokáže zabudnúť!!!
Je paralyzovaná. Stratila všetko, čo milovala viac ako seba. Zmysel života. Cíti sa mŕtva zvonku i zvnútra, akoby jej zaživa vytrhli srdce z hrude.
Zobúdza sa spotená. Kričí zo snov. Žije v dvoch realitách. Jediná realita, ktorú pozná, je krutý žart života. Snová realita jej naopak dáva všetko, čo stratila. Tým jej bolesť narastá. Jediné čím dokáže žiť, sú spomienky.
„Vezmi si ma za ženu", šepká jej Roman nežne do ucha.
„Neblázni....máme pätnásť“ Začala sa smiať.
Ďalšia spomienka. Blednú. Ako dobre. Možno po čase dokáže zabudnúť na všetko.
***
Otvorí oči a zisťuje, že niekde leží. Pozerá pred seba, a nechápe ako sa tu ocitla.
„Slečna, ste v bezpečí. Som váš lekár. Nachádzate sa v nemocnici. Mali ste drobnú nehodu,“ hovorí doktor Arnšlág zmätenej pacientke.
„Bolí ma hlava,“ hovorí Soňa, pričom sa automaticky dotkne hlavy.
„Vaša sestra vám určite povie, ako k nehode došlo. Na chvíľu musím odísť. Mám aj iných pacientov,“ usmial sa, otočil na päte, a odišiel z nemocničnej izby.
„Sestra? Veď ja som jedináčik. Teda myslím. Ja som...ja...“
„Soňa, si v poriadku? To som ja Eva, tvoja staršia sestra...Ide o nejaký zvláštny druh humoru z tvojej strany?“ Čuduje sa Sonina sestra, pri čom si uvedomuje, že zrejme nevedomosť nepredstiera.
„Chcem byť sama. Som unavená.“ Soňa sa otočí na posteli chrbtom k Eve.
Eva sa rozhodne zájsť za doktorom. Sestra sa jej nezdá. Takúto ju nespoznáva. Videla ju už vo všelijakom stave po úmrtí Romana, neskôr po potrate...no možno má len mierny otras mozgu. Určite to musí zistiť, aby bola pokojnejšia.
„Sestrička? Kde nájdem kanceláriu doktora Richarda Arnšlága? Potrebujem s ním akútne konzultovať.“
„Práve vybavuje administratívu u seba v kancelárii. Na konci tejto chodbe zabočte vľavo, sú to posledné dvere.“ Odpovedá sestra s úsmevom. Len čo dokončí vetu, už jej zvoní nedočkavo telefón.
Zaklope. Chvíľu je ticho. Neskôr sa ozve „vstúpte.“
„Doktor, máte sekundu čas? Mám pár otázok.“
„Sekunda už prešla. Nie, žartujem usaďte sa. V čom vám môžem pomôcť?“ opýta sa lekár pozerajúc ponad okuliare.
„Sestra sa mi nezdá. Má menšie výpadky...akoby ma vôbec nespoznala.“ Obavami zvraští Eva čelo.
„Urobili sme nejaké testy. MRT, elektroencefalogram, mozgovú angiografiu, CT sken i krvné testy. Vaša sestra bola týždeň mimo vedomia. Fyzicky sa zdá byť v poriadku. Musím vás však upozorniť, že sa u nej prejavuje traumatické poranenie mozgu.“ Doktor stíchol.
„Ale veď sa len pošmykla v kúpeľni. Určite sa len trocha udrela.“ Nechápavo krúti Eva hlavou po slovách, ktoré vyriekol lekár.
„Prezeral som si jej zdravotný záznam. Videl som, že v minulosti prekonala samovoľný potrat. Prežila citovú traumu.“
Eva sa pozrie na doktora. „Bolo to pred troma rokmi...Má za sebou strašné zážitky.“
„Chápem.“ poznamenal doktor. „Pozrite sa, počkáme ako sa situácia vyvinie. Budeme ju monitorovať. Vy ju však navštevujte tak často, ako sa len dá.“
***
Moju pamäť zakrýva hmla, cez ktorú nič nevidím. Stratila som päť rokov života v jedinej sekunde. Začínam si spomínať na rôzne detaily, o ktorých som myslela, že pochoval čas.
„Už si zdravá. Rozprával som sa s Evou. Ani si to vraj neuvedomuješ, ale si šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Žiariš.“ Richard jemne pohladí Soňu po líci, a privinie si ju na hruď. „Minule mi rozprávala, že si zabudla na svoje vegánstvo.“ Pokračuje so smiechom, „v reštaurácii si si pochutnala na údenom kolene s čili omáčkou a chlebom.“
„Nemôžem si pomôcť. Občas mám pocit, akoby som zabudla na niečo veľmi dôležité. Nedokážem si spomenúť.“ Prehovorí tíško Soňa, pozerajúc Richardovi do očí.
„Kľúčom života je šťastie. Si šťastná?“ Opýta sa Richard Soni, a pobozká ju s láskou na čelo.
„Neskutočne. Len mi prisahaj, že ma nikdy neopustíš. Nikdy. Mám strach, že zostanem na svete celkom sama.“ Pritúli sa k Richardovi tak silno, až počuje tlkot jeho srdca. Nový rytmus jej života.
