„Tá ofina ti pristane. Vyzeráš v nej ako rebelka. Mária, nechcem provokovať, ale vyzerá to tak, akoby si pod tými šatami nemala bielizeň.?!" premeral si ju znova. Túžobne a s láskou. Stále na ňu pozeral ako prvý krát.
„A čo ak nemám? Aspoň ma nebude omínať." Usmiala sa vyzývavo, a posmešne si prešla rukou po ľavej strane tela, jemne hladila celý svoj bok, pomaly, od pása až ku členku. Tu sa ruka zastavila, jemným pohybom chytila lem šiat, čiernych ako noc, ktorej šli v ústrety, a ťahala nahor. Pri kolene sa zastavila. „Nechám ťa zvedavého. Zvedavosť treba uspokojiť. Ale vytrženie? Prečo ho nepredĺžiť?" zase sa usmiala, pustila lem šiat, položila ruku do lona, a tvár otočila doprava. Svetlá noci, auto svištiace rýchlo po diaľnici, Joeova drevitá a orientálna vôňa napĺňala celé auto. Áno, milovala tú vôňu. Milovala aj vôňu letného večera.
Auto zastavilo. Odopol jej pás. „Dnešný večer, sa nám vryje do pamäti. Tak ako každý moment, ktorý strávime spolu. Nič iné si neužívam tak, ako chvíle s tebou."
Vystúpila s auta, a pomaly kráčala k reštaurácii. Dvere jej otvoril neznámy muž v červenej rovnošate. Kráčala cez predsieň. Pomaly si prezerala nádherný priestor. Joe jej bol v pätách. Vnímal jej ladnú chôdzu, aj vôňu kvetov, ktorá jej ako priesvitná žiara dodávala ten správny šmrnc. Rozpustené vlasy siahajúce do pása, tmavé ani havranie, sa jej pohupovali pri chôdzi. Stále ho to nútilo uvažovať, či má alebo nemá na sebe spodné prádlo. Strácal pri nej hlavu.
Maria objavovala pred sebou nádherný priestor. Reštaurácia bola vo vnútri historickej budovy. Mala vyše sto rokov, a to sa odrazilo aj na architektúre. Majitelia nechceli nič zanedbať, a preto ku stavbe prispôsobili i nábytok. Avšak všetkému a nad všetkým kraľoval krištáľový luster. Miestnosťou panovalo tlmené svetlo - luster, ktorý zdobilo odhadom aspoň stotisíc krištáľov rôznej veľkosti a tvaru, nebol rozsvietený celý. Na okrúhlych stoloch, ktoré boli poukladané na mramorovej podlahe, plnej pravidelných vzorov, splývali biele obrusy. Zdobili ich malé bledozelené vázičky, v ktorých boli žlté ružičky. Krásny obrázok. V omámení toľkou krásou, Maria si ani neuvedomila, že v miestnosti nie je okrem Joa a jej nik. Boli sami? Prečo?
Ani si neuvedomila, že nádheru reštaurácie Royal obdivovala približne štvrť hodinu. Joe si ju celý ten čas premeriaval, a vedel že je šťastná. Že aj on je šťastný. Nezaujímala ho minulosť alebo budúcnosť, tento okamih vyvažoval drahšie ako všetok majetok, ktorý vlastnil. Opatrne pozoroval jej tvár, premeriaval si ju zas a znova. Nerušil ju. Sledoval ako od nadšenia pomaly dýcha. Usmieval sa na ňu, a oči mu žiarili. Keď si uvedomila, že sú sami, otočila sa, usmiala sa ani Venuša a venovala mu poklonu. Toto robila vždy, keď bola kompletne dojatá a nevedela čo má povedať.
„Táto nádhera je tu dnes len a len pre nás. Prenajal som na dnešný večer celý podnik."
Niekto kto toto číta, si možno pomyslí, že opisujem vlastnosti pozorného a vnímavého muža. On je sever a ona juh? Možno. Joe nie je romantik. Nie je dokonalý. Len pre ňu je ochotný urobiť všetko. Vyčaroval by pre ňu modré z neba len pre to, že ona je jeho modré z neba.
Nik to nemal ľahké v živote. O tom je život. Preto pre ňu robil všetko, lebo to nebolo len o láske. Pri nej nemusel nič predstierať, všetko mu prišlo také prirodzené. Ona bola a vždy bude dôvodom, prečo sa snažiť ešte zlepšiť. Len pre ňu. Pokiaľ budú spolu, bude úplný. Nič iné mu už nemuselo dávať zmysel kým tu bola ona. Ak niečo v živote strádal, ak niečo nechápal, ak mu niečo chýbalo, ona to zahŕňala. Niečo vo vnútri mu šepkalo „Len sa jej drž. V tej malej dlani nájdeš všetko."
Večera, ktorú spolu prežili bola skvelá. Cestou domov uvažovala, ako ju dokáže stále prekvapovať, nenudí sa s ním. On si premietal scény, ako sa stretli, stále myslel na to, že aj keď zradil kamaráta, ona mu za to stála. Neľutoval to. Občas na ňu pozrel. Keď ju vysádzal z auta, oznámil jej, že musí ísť obchodne na týždeň preč z mesta. Zabezpečiť niečo do barov, ktoré vlastní.
Chápala ho. Už nemal nikoho blízkeho. Jej brat, Viacent bol však jeho verný kamarát plus pár ľudí, ktorým veril. Z tohto dôvodu, sa čoraz viac zahrabával do práce. Bavilo ho to, a ona nenamietala. Výsledok práce a húževnatosti bolo okrem iného aj trinásť barov, ktoré vlastnil. A to ešte nemal tridsaťšesť rokov.
„Ako to tu bez teba vydržím? Asi si budem musieť nájsť niečo na rozveselenie. Nejaké aktivity. Vincent ide s tebou?" on jej len pritakal, a vedela, že keď v meste nebude ani jej jediný brat, bude sa musieť obrátiť na kamarátky. Odjakživa uprednostňovala mužskú spoločnosť. Neprekážala jej aj ženská, lenže muži boli vždy zábavnejší, uvoľnenejší a ženy? Dookola ohováranie, porovnávanie jedna druhej, zmeny nálad...to nemusela. Pripomínalo jej to kurín. Jej kamarátky si už zvykli, že jej modré oči nespozornejú pri témach tohto druhu a tak si nevšímali, že nereaguje. Len počúvala, pritakávala, ale odpovedí sa od nej nedočkali.
„Budeš musieť. Keby som mohol, vezmem ťa zo sebou, ale nejde to. Ale neber to tragicky. Je leto, v butiku budeš mať určite veľa práce. Alebo si urob voľno, a s kolegyňou s práce „zneužite" veľkomesto. Čo takto dámska jazda?" Vzal jej bradu medzi ukazovák a palec, pozrel jej do očí, pobozkal ju. Vášnivý bozk, plný lásky a súhry. Sladký ako med. „Choď nahor. Prepáč, drahá, ale musím ísť domov. Zajtra skoro vstávam. Nechcem byť pri vybavovaní obchodov unavený. Dobrú noc jediná. Ľúbim ťa." S týmito slovami, sa rozlúčil, nasadol do auta, a odsvišťal preč na svojom tmavom BMW.
„Aj ja ťa ľúbim." Zašepkala za vetrom, ktorý vytvorilo jeho auto. Do tmy.
-------------------------------------------
Kedy mu to poviem? Spytovala sa sama seba v myšlienkach Maria Seviová. Cítila, že by bola tá pravá chvíľa. Chcela to potom povedať aj bratovi. Nuž, takéto niečo nemožno skryť. Nie je tajomstvo ako tajomstvo. Keďže tento týždeň boli len vonku alebo u Joa v dome, nemohol si všimnúť to, čo zdobilo jej chladničku od pondelka. Myslela, že raz ho prekvapí. Skryje obrázok do kabelky, a keď to nebude čakať, ukáže mu to a pozrie si jeho dojatie. Lenže vždy na obrázok zabudla. Nevadí, na všetko sa musí nájsť ten správny čas a miesto.
Raz mu ten obrázok so sona, ktorý potvrdzoval jej tehotenstvo, musí ukázať. Strašne chcela mať dievčatko...
Týždeň uletel, ale bol produktívny. Kolekciu na toto leto, som kúpila od miestnej návrhárky Vanessy, ktorá bola u žien v meste obľúbená. Spolu s Estell sme ich ocenili a zavesili na hodvábne vešiaky v očakávaní, že sa čoskoro vypredajú. Vymenili sme výzdobu v butiku, doručili nám aj objednané lodičky. Objednané dva páry z každej veľkosti - Vivierovky, tie sa nám páčili najviac. Exkluzívny tovar.
„Estell? Estell? Prosím ťa príď sem na moment!" zakričala som na svoju kamarátku a kolegyňu v jednom. „Kedy dorazia tie kabelky z Turecka? Myslím že by ich malo byť dvadsaťšesť kusov."
Náš Butiq ako-tak prosperoval. Priateľky a podnikateľky v jednom, pár na pohľadanie. Mierna Estell a srdečná Maria. To sme my. Mierna Estell? Áno, vždy ma miernila pri situáciách, na ktoré som nemala a asi nebudem mať trpezlivosť. Občas som prchká. Mier prinášala všade, kam prišla. Pokoj. Bola ako rodná hruda zeme, ako ruka matky, ktorá vás hladí, keď potrebujete niečo, čo vám nik iný nedá. Pokoj, mi privádzala do duše, hlavne v časoch strachu, núdze alebo bolesti a to vďaka správne prenesenému slovu v správnej chvíli. Prečítala množstvo kníh, a vedela, kedy má poklad z nich použiť.
Estell Vaveryová bola moja spolužiačka zo strednej školy. Keď sme odmietli ísť na vysokú, rozhodli sme sa zažiť život veľkomesta po svojom. Spoločne. Už dlhšie sme mali v hlave plány, že si chceme založiť svoje vlastné podnikanie.
Ja som navrhovala obchod z oblečením, ona navrhovala kaviareň. Nakoniec sme sa zhodli, že butik s oblečením a doplnkami bude vhodným riešením. Každá z nás vlastnila polovicu podielu a o všetky radosti aj starosti spojené s podnikaním v oblasti módy sme sa delili. Vždy sme chceli byť dospelé, a len čo sa nám naskytla šanca, odišli sme z domu.
Estell bola vydatá. Nemala núdzu o rutinu. Po troch rokoch manželstva, do ktorého vstúpila keď mala dvadsaťdva rokov, sa manželský zväzok ustálil. Po vášni, prišlo porozumenie, súhra. Vášeň ustala, ale neustupovala. To je dôležité. Priateľstvo, dôvera, opora a podpora. To bolo to najviac cenné, čo popri láske a pudovej vášni nachádzali jeden v druhom.
Aj moje dni boli rutinou. Hlavne vtedy, keď nebol pri mne Paul Joseph Dragonneti alebo Boss Joe ako ho všetci nazývali. Boss môjho srdca, pán mojej fantázie, hlavný dôvod toho, prečo som sa často nedokázala sústrediť. A teraz, keď som to najmenej čakala, keď už som myslela, že mi nič nechýba...nič podstatné, je tu novina! Budem matkou!
----------------------------
Dnes sa Joe vracia z obchodnej cesty. Celý týždeň sme si volali, ale nič som mu nenaznačila. Len vydržať. Vidieť mu v tvári radosť. Budeme traja. Rodina.
Vyzváňací tón. Čakanie. „No taaak, zdvihni to" šeptom vyšlo Marii z úst.
„Haló?" ozvalo sa na druhej strane. „Maria moja, už onedlho som doma, už som v aute domov. Nemôžeš sa ma dočkať?" a cítila som veľkú radosť v jeho hlase.
Má mužný, hlboký hlas. Nie však temný. Vždy keď som počula jeho hlas, predstavila som si jeho tvár. Snedá pokožka, stredne vysoké čelo, ktoré sa nachádzalo pod trošku redšími tmavohnedými vlasmi. Hniezdo na hlave mu vlasy posúva tak, že vyzerá, akoby si ich česal do jednej strany - doprava. Má neposlušné, živé vlasy. Obočie stredne husté, na muža pestované. Tmavé tak ako vlasy. Pod obočím, sa nachádzajú oči, v mojej obľúbenej farbe. Hnedé oči, hnedé vlasy...môj tip. Pod očami mne tak vzácnymi, pod studňou duše má vejáriky vrások. Vrások, ktoré znamenajú život. Spolu s nosom v tvare hrušky, od koreňa užšieho, pri špici hrubšom, ba až masívnom, nijak inak špecifickým, tvoria skicu s akoby narýchlo nakresleným náčrtom. Úzke pery, pod nosom, tvár bez znamienok či iných znamení, len občas kde-tu s čoraz viac nastupujúcimi mimickými vráskami, ktoré sa okolo úst skrývali v strnisku. Táto nie príliš vábna tvár ma sprevádzala neustále spolu s jeho vôňou, vôňou dreva, orientu a cigár. To je Joe. A teraz budeme mať ešte viac toho spoločného.
„Ahoj. Hm...Áno aj to, ale prosím ťa, príď ku mne domov. Niečo tu pre teba mám."
„Darček? Prekvapenie?" vyzvedal.
„Áno, obrovské prekvapenie. Taký dar, ktorý ešte nemáš."
„Maria, skvelé, lebo aj ja mám niečo pre teba."
„Dobre a kedy dorazíš?"
„To ani nejdeš vyzvedať čo to je? No, každopádne sa dozvieš. A...ako to, že si doma? Veď máš byť v práci. Stalo sa niečo? Zrazu si uvedomil že je pondelok a ja nezvyknem byť o takomto čase doma.
„Áno, vieš dnes aj včera som bola u lekára....a..."zaváhala som. Nemôžem mu nič prezradiť.
„Čo u lekára? Prečo si mi nepovedala aj o tom? Veď sme sa rozprávali o trivialitách a ty mi nespomenieš toto?" opäť zvíťazila jeho starostlivosť.
„Nie je to vážne. Vlastne vôbec nie som chorá...prosím zmeňme tému. Kedy prídeš? Nech ti pripravím niečo chutné."
„O desať minút ma čakaj. Potom sa porozprávame" zložil. Hnevá sa? Neviem. Doteraz som si ani neuvedomila, ako mu to vlastne chcem povedať. Rodina, ktorá mu doteraz chýbala...to bude minulosťou. Môžeme mať spoločnú budúcnosť. Nepotrebujem prsteň, svadbu, papier a cirkus okolo toho.
O necelú štvrťhodinu som počula klopanie na dverách. Asi nemá pri sebe kľúč. Nasledovalo zvítanie, vášnivé objatia, bozky, ktoré brali dych. Úsmevy láskavé slová. Po chvíľach prejavov vzájomnej lásky a nežností, zavolal na chodbu. Vyšiel odtiaľ jeden z jeho mužov. Podal mu taštičku. Vyzerala ako z nejakého butiku, podobné ponúkam aj ja verným zákazníčkam. Táto mala farbu šampanského, bola veľká asi ako zošit A4 len po šírke. Hneď ma zaujala. Čo mi doniesol tentoraz? Muža poslal preč, vraj nech počká v aute.
Teraz sme zostali sami. Môj neveľký byť mal byť scénou pre ďalšie dejstvo. Ako dopadne premiéra?
„Tak som rád, že ťa vidím. Nepozrieš sa, čo som ti kúpil? Poteší ťa to. Vyberal som to osobne." Posunul ku mne darčekovú tašku a ja som sa zmohla len na úsmev.
„Nemusel si mi nič nosiť. Ja som ti na privítanie nekúpila nič. Ale, urobila som ti tuniakový sendvič." Čakala som na odpoveď, ale on len mlčal a pozoroval ma. Hnedé oči ma skúmali. V taštičke sa ukrývalo negližé. Bolo čierne celé z čipky. Krásne strihané. Dokonca moja veľkosť. Poďakovala som. Tašku som odložila nabok.
„Spomínala si prekvapenie, a nakoniec sa dozviem, že je to sendvič? Zase si zo mňa uťahuješ? Alebo si mi pripravila niečo iné? Žeby striptíz ako minule?
„Nie, vlastne...ja...počkaj donesiem to. „
„Dám si k tomu aj sódu. Ďakujem."
„Možno ju nakoniec donesiem...na osvieženie."
„Išla som pomalou chôdzou do spálne. Najskôr som sa pozrela do zrkadla, ktoré bolo upevnené na veľkom šatníku oproti postele. Vyzerám celkom dobre, aj keď nervozitu nezakryjem. Uštipla som sa do líc, aby som nabrala trošku zdravú farbu a zakryla bledosť. Ihneď potom som pristúpila k nočnému stolíku a vytiahla odtiaľ obrázok zo sona. Mimovoľne som sa usmiala.
„Nemám byť prečo nervózna. Náš život bude už len krajší..."šepkala som si potichučky. Pohladila som fotku a vrátila sa do obývačky. Cestou som vošla do malej kuchyne a vytiahla z chladničky dve citrónové sódy. Čakal ma na gauči.
„Ten sendvič?" všimol si, že nenesiem tácku.
„Sóda ti postačí. Uvidíš." Podala som mu sódu a zároveň z druhej ruky aj obrázok zo sona. Sadla som si vedľa neho a čakala čo nastane.
„Ďakujem. Čo je toto?"
„To je bábätko." Pozrel na mňa prekvapene, sódu položil na stolík pri gauči, a uprene na mňa pozrel.
„Dieťa? Ty čakáš dieťa? Moje dieťa?" vyjachtal celý nadšený.
„Presne tak."
„To je najlepšia správa, akú som kedy počul. Kedy? Ako? Zasypal ma otázkami a súčasne mi hladkal brucho.
„Kedy? Asi pred troma mesiacmi. Keďže mi nebolo zle, a som drobná, nevšimla som si to. A menštruácia je potvora. Ako? Myslím, že to ti vysvetlili už aj na základnej škole, tak sa nejdem opakovať...."
„No tak. Ja len...ďakujem!" Bozkávali sme sa, objímali a tešili pri pohľade na obrázok, ktorý predznamenával zmenu.
