„Ako je to dávno čo som ťa tu videl? Myslel som, že si zabudol cestu, ktorá sem vedie...“ Povedal otec Móric a zahľadel sa Joeovi na chrbát. Joe nespúšťal oči z oltára.
„Nebol som tu skoro dvadsať rokov. Prestal som veriť v Boha.“ Odvrátil tvár od oltára a priblížil sa pomaly cez starú uličku kostola k otcovi Móricovi.
„Ale Boh verí v teba. Nie je tak? Dostal si najväčší dar.“
„Za akú cenu? Koľko toho ten Boh chce pre seba?“
„Bolesť ti nedovolí myslieť jasne. Sadni si, a povedz, prečo si za mnou prišiel. Vyhľadal si ma, dokonca osobne. Má to svoj dôvod. Vždy si bol priamy človek, tak mi povedz čo máš na srdci, ak ti ešte nejaké ostalo.“
„Bolesť...otče ako si dovoľuješ hovoriť o bolesti? Veď nijakú nepoznáš....“
„Priamy ako vždy. Mal som pravdu“ povedal sklamane otec Móric.
Joe stíchol. Kňaz si ho obzeral. Otec Móric chcel začal hovoriť, pričom tvár nasmeroval k oltáru. Zmeravel a stál ani socha v galérii. V hlave sa mu pohybovali spomienky ako na plátne. Z oka mu vypadla jediná slza. Akoby počul jej dopad na mramorovú podlahu kostola, spamätal sa.
Joe si to všimol.
„Móric?“ skúmavo pozrel na kňaza, jemu jedinému mohol hovoriť priamo a otvorene o všetkom.
„Prosím?“ otočil sa smerom k Joeovi so stoickým výrazom. Pokoj z jeho osoby sa šíril okolo neho ako priesvitná žiara. „Pozri sa na ten oltár a v duchu si povedz, čo pre teba znamená Boh. Ja si to hovorím vždy. On je pravda. Pravda, ktorú som si nikdy nechcel priznať. Niektoré veci tušíš od začiatku. Vieš, že sa nedokážeš prehrýzť cez problémy sám, ale nik pri tebe nestojí. Musíš ísť sám hoci nemáš silu. Veľmi ma udivuje, a to nielen na tebe, že si plne uvedomujeme, že konáme zle, ale stále sa to snažíme ospravedlniť. A keď máme niesť následky, jediné na čo sa zmôžeme je sebaľútosť.“ Priamym pohľadom sa snažil niečo naznačiť Joeovi.
„Asi nechápem kam tým narážaš. Čo chceš vôbec počuť? Prečo som sem prišiel? Alebo prečo som neprišiel? Čo vlastne? Som snáď horší človek pre to, čo robím?“ hovoril ešte stále pomaly, ale zdôrazňujúc každé slovo.
„Nemám v záujme súdiť ťa. To môže len najvyšší. Len mi povedz prečo si sem dnes prišiel. Neveríš v náhody je tak?“
„Pche, súdiť!!? Súdil snáď Boh mňa, alebo ju! Kto teraz spí večným spánkom zabudnutia! Som to ja?! Podľa čoho súdil? To je ten tvoj Boh?“ Joe začínal očervenievať v tvári a cítil akoby sa v ňom niečo opäť zlomilo. V hlave videl Máriu ležiacu v truhle. O moment ju videl, ako oproti nemu kráča. Chytil sa za hlavu a zmĺkol.
„Spomienky....ničia ťa. Nezmeníme čo sa stalo. Vieš, myslím že viem, prečo sa trápiš. Videl som Marylou...“ zdvihol obočie, a pokynul Joeovi aby si sadol na lavicu. Mĺkvo na to pristal.
„Je zarážajúce ako sa na seba podobajú.“ Začal Joe sám od seba, a kňaz mu len položil ruku na rameno. Na krátky moment.
„Nevysvetli si to zle Móric, ale občas som rád, že ju vychováva Vincent. Vieš si to vôbec predstaviť? Usmieva sa rovnako. Keď je ticho, pozorujem ju, a dookola mám v hlave spomienky. Víria tam ako búrlivé tornádo.“
„Viem ako to myslíš. Ale povedz mi pravdu, prečo si sem skutočne prišiel?“
„Móric už dlho ma ťaží jedno moje rozhodnutie. Neviem, s kým sa mám o tom porozprávať. Prišiel som sem, lebo nik iný mi neporadí objektívnejšie ako ty. Vždy si bol ku mne úprimný. Buď aj teraz. Čo ak by som chcel povedať Mary Louise pravdu o jej rodine?“ pozrel vážnym pohľadom na verného radcu.
Móric zvraštil obočie a bol ticho. Toto ticho bolo veľmi hlučné, nakoľko trvalo asi päť minút. Potom prehovoril. „Dôvod?“
Joe bol ticho.
„V poriadku, urob to!“ pokračoval Móric tak, ako by sa rozprával s cudzincom. „Len to urob, povedz pravdu. Si až taký hlúpy?? Myslíš si, že keď sa to dozvie, hodí sa ti okolo krku? Bude ti hovoriť otec? Tu nejde o ňu, tu ide znova len a len o teba! Ty nechceš klamať ju, ale nechceš klamať sebe! Máriu si sklamal, a teraz chceš spasiť seba, cez Marylou? Urob jej tú najväčšiu láskavosť a nechaj lož lžou, keď už ňou je od začiatku.“
„Ale ja...“ začal Joe...ale Móric ešte neskončil.
„Hovoríš, že nepoznám bolesť. A čo bolesť tajomstiev? Zmestí sa ich do mňa viac ako dovolím. Viac ako som schopný zvládnuť. Každý so mnou hovorí, a verí, že som len prostredník. Som ním. Ale niektoré veci, človek nezabúda. A ty? Si skazený, a vieš o tom. Prečo chceš pokaziť šťastie osobe, ktorá si to nezaslúži? Nechaj ju žiť po svojom. Nech nespozná, čo poznáme my. Hoci žije v klame, ale nevie o tom. Je čistá ako lupene bielej ľalie, ktoré tvoja Maria tak milovala. Vonia pravdou, a žije láskou. Nenič to jediné, čisté čo ti ostalo.“
„Ale.“ Joe ostal ako obarený. Vedel i myslel si to, ale potreboval to počuť.
„Odíď a ži tak, ako by sa nič nestalo. Rozhodol si si to už dávno. Boha ani rozhrešenie si nepotreboval. Mňa tiež nepotrebuješ. Potrebuješ zabudnúť. Ži tak ako musíš. Toto je môj názor, viac kamaráta ako kňaza. Rád som ťa tu znova videl, Joe.“ Pozrel na Joa, vážne ako snáď nikdy predtým. Postavil sa, kľakol pred oltárom, prežehnal sa a odišiel. Joe počul už len buchnutie dverí na kostole. Bolo tam ticho.
Joe nevedel ako veľmi vtedy Mórica zarazil. Joe nevedel ani o spovedi, ktorú mal s Marylou. Ani o tej, ktorú mal s Mariou. Nevedel to. Veď podľa neho, kňaz nepozná bolesť. Ale bolesť z tajomstiev je taká, ako bolesť z výčitiek svedomia minulosti. Nezmeniteľná.
Jediná spomienka, na ktorú nezabudne, bola tá keď raz zbadal Marylou. Už dávno prekročila prah dospelosti, a narastajúcim vekom viac a viac pripomínala matku. Otvorila dvere kostola, prežehnala sa, a pozerala si vnútro tohto svätého miesta. Išla na spoveď. Mala na sebe biele šaty a rozpustené vlasy. Keď ho zbadala, doširoka sa usmiala a povedala: „Zdravím Vás otče! Ako rada vás vidím!“ pre iných fráza celkom bežná, no v tom sa mu vrátila myseľ do dôb, kedy toto počúval od jej matky. Od tej, ktorú potom neskôr musel pochovať. Ako anjela, ktorý dokončil svoju púť na zemi.
Kiežby len vzhľad bol tým, čím sa podobali. Joe mal pravdu. Mimika, gestá, tá vzpurná povaha i jemnosť zároveň. Šarm, ktorý robí ženu nezabudnuteľnou. Rozmanitosť v tak krehkej podobe. V duchu sa pýtam sa seba, či mám silu na všetko sa pozerať. Ako môžem radiť? Hoci aj s čistými úmyslami, môžeš privodiť smútok a nešťastie.
