Začínal sa jej zahmlievať pohľad. Počula tichý ston. Nechápala, čo sa deje. Z posledného vypätia síl, akého bola schopná pootočila svoju hlavu. Prudko ju pichlo vo vnútri tela. Teraz jej začali stekať slzy po tvári. Ich teplo jej pripomínalo, ako jej telo chladne.
Videla dve veci. Dlhý nôž pichnutý v svojom bruchu, a svoju dcéru ležiac asi meter od nej. Ester plakala, držala si hrudník a nechápala čo sa deje. Matka dieťaťa sa rozvzlykala. Nikdy sa necítila taká bezmocná. Nemohla jej pomôcť, ba čo viac zavolať záchranku. Nemala síl ani len zamrkať. A všade naokolo hmla, trpkosť a chlad. Jej pohľad sa stále bezmocne upieral na umierajúcu dcéru. Keby si len pamätala čo sa tu stalo. Prečo je všade krv? Prečo jej dcéra leží dobodaná pri nej na zemi ako kus mäsa?
Omdlela. Zobudila sa až v nemocnici. Mala problém sa spamätať, stratila veľa krvi. Pomaly otvárala oči, keď v tom jej pred očami zablikalo svetlo: „Pani, ste v poriadku? Pozerajte sa do svetla. Výborne, Vaše reakcie sú lepšie. Pani nachádzate sa v nemocnici. Priviezli vás sem okrem iného s početnými tržnými a reznými ranami.“ Hovoril jej doktor a ona len tupo pozerala pred seba. „Aaa..no ...ano. Čo sa vôbec vlastne stalo? Čo...sa...?“ Hlas jej prechádzal zo zvedavosti do hystérie a bezradnosti. Doktor videl, že začína byť nepokojná a tak jej pichol injekciu na upokojenie. „Polícia ma upovedomila, že vás našli vo vašom byte na dlážke, spolu s vašou dcérou. Obe v kritickom stave. Na svedomí to má podľa polície neznámy páchateľ. Zmizlo niekoľko vecí z bytu. Je to vo fáze vyšetrovania.“
„A moja dcéra? Ester, ako sa má Ester? Je v poriadku? Povedzte mi, že je v poriadku.“ Doktor len pokýval hlavou „Je mi ľúto. Podľahla zraneniam“. Zrazu sa spustila hystéria naplno. Pacientka zo sebou hádzala zo strany na stranu, kričala „NIE!!! Ester! Nie, prečo!!!“
Ubehol mesiac. Irena sa nespamätala zo smrti svojej dcéry. Po ťažkých psychických stavoch, ktoré neustávali, sa ju rozhodli lekári umiestniť do sanatória pre psychicky chorých. Nebola ani pritom, keď si jej maličkú Ester vzala zem do svojho objatia.
„Hovorí sa, že čas všetko vylieči. Doktor, v tomto prípade tomu neverím.“ Povedal detektív Leo Horn, a pohladil si fúzy. Psychiater stále pozeral pred seba. Pohľad nespúšťal z pacientky Ireny, ktorá dni trávila nekonečným pozeraním z okna. Sedela tam nehybne, celé hodiny...ani zhypnotizovaná.
„Jej myseľ nemožno preskúmať. Na všetko odpovedá neprítomne, akoby to ani nebola ona sama.“ Povedal doktor, a napravil si okuliare s kovovým rámom. Založil si ruky na hruď a pokračoval. „Spočiatku som si myslel, že prežíva traumu zo straty dcéry. Až kým som sa nedostal hlbšie do jej vnútra. Chcel by som vám niečo ukázať detektív.“ A pomalými krokmi sa presunul k oknu. Detektív ho nasledoval.
Veľká miestnosť zo zrkadlom, na ktorého druhej strane všetko vidieť. Presne taká miestnosť, akú poznáme so seriálov z kriminálneho prostredia, našťastie nie z vlastnej skúsenosti. Pri stole sedí Irena, na druhom konci doktor a na stole je položené nahrávacie zariadenie. Na stole je okrem neho položený pohár vody. Tento výjav sleduje s vedľajšej miestnosti zvedavý detektív.
„Irena, chcel by som sa s tebou rozprávať o Mariánovi. Povedz, ešte stále je tu s tebou?“ doktor zvážnel a nenápadne sa pozrel smerom k zrkadlu. Dával tak nenápadne najavo detektívovi Hornovi, aby pozorne počúval. „Irena, povedz mi kde je teraz Marián?“ Irena pohla hlavou a pozrela priamo na doktora. Mala chladný pohľad. „Tu som. Čo odo mňa chceš? Za čo tu som? Máte ma za blázna? Chcem ísť naspäť domov k svojím deťom.“ Detektív Horn sa začal sústrediť. Upriamil svoj pohľad na zápisník, ktorý bol doteraz prázdny, a už aj vytiahol ceruzku z náprsného vrecka. Snáď sa k niečomu dopátra. Nech môžu prípad uzavrieť. Začal si písať.
„Marián, chcem sa s tebou porozprávať o Ivane. Rád by som vedel, prečo si ju zabil. Prečo si ju týral. Jeden rozumný dôvod.“ Irena sa začala smiať. Choromyseľne, sebavedomo s pocitom nepremožiteľnosti. Vzala si do rúk pohár s vodou, vypila ho naraz, a pohár hodila o zem. Doktor však ani nemrkol.
„Ach vy mudrlanti. Myslíte si, že sa vás budem báť! Kvôli čomu tu som? Kvôli jednej hnusnej krpani, ktorá ani nebola moja? Tá nestojí ani za sekundu vašej pozornosti doktorko....“ a odpľula si na zem.
„No tak Marián, pravdu. Nevedeli ste si dať do poriadku vzťahy so ženou a tak ste sa vyvŕšili jedného dňa na Ivane?“ doktor neuhol pohľadom a pokračoval v otázkach. Naschvál zvolil zvláštnu taktiku kladenia otázok, pretože už predtým s Irenou absolvoval niekoľko rozhovorov. Detektív si stále podrobnosti zapisoval.
„Oci, oci prestaň zabiješ ju! Ty ju dusíš! Oteeec! Prestaň.“ Kričala Irena z celého hrdla snažiac sa napodobniť detský hlas. Pričom sa na stoličke zmietala, a prežívala chvíľu úplnej bezmocnosti. Plakala. „Tá mrcha si to zaslúži.“ Irena odtláčala neviditeľnú postavu od svojho tela, a druhou rukou škrtila vo výške svojho pása neviditeľnú postavu. „Toho bastarda tu viac nestrpím. Keď už nie je zo mňa, skape mojou rukou.“ Irena plakala, vzlykala. „Otec nie...!!!!!“ zrazu sa začala Irena smiať...choro, nadšene ba až víťazne. „Tu máš ty hnusné decko nikoho.“ Zrazu sa Irena postavila a spokojnou chôdzou chcela odkráčať ku dverám. Skúsila kľučku, ale dvere boli zamknuté.
„Marián, von sa nedostaneš. Ešte sme nedohovorili.“ Irena na doktora pozrela, potom pozrela na sklo z rozbitého pohára a začala hystericky plakať. Urobila päť rýchlych krokov vpred, ku miestu kde ležali zvyšky skla z pohára. Kľakla si za zem, a kričala „Otec...prečo! Je mŕtva! ZABIL SI JU!!!“ a jej nekonečné vzlyky nemohli prestať. Stále do prázdneho priestoru opakovala sklu na zemi: „Ivanka....vráť sa. Vráť sa.“
Doktor sa pomaly postavil, vypol nahrávacie zariadenie a odišiel smerom k dverám. Zaklopal. Dvere sa otvorili zvonku. Na moment sa otočil, a stále videl neskutočný výjav. Irena, pozerajúc na prázdnu zem v sivej miestnosti, prežívala odznova najhorší moment svojho detstva. Práve jej zomrela mladšia sestra. Doktor vyšiel z miestnosti. Dvere opäť uzamkli.
Otvorili sa dvere. Na druhej strane zrkadla bol detektív Leo Horn svedkom neobyčajného výjavu. Ak napriek tomu, mal svoj hnedý zápisník na dvoch stránkach popísaný. Prekvapene pozeral na doktora, a pohladil si fúzy smerom k uchu.
„Doktor, neviem...čo...mám povedať. Je to...neuveriteľné...“ priamo pozeral na doktora, a bolo zjavné, že je príliš zvedavý na to, aby ako obvykle dokázal položiť správnu otázku.
„Je to ona, on alebo ona?“ prehovoril na detektíva psychiater. Je to Irena, skormútená matka, ktorej práve zomrela dcéra, ktorú pravdepodobne pripravila o život sama, neuvedomujúc si, že ju práve v tom momente zabil jej dedko Marián? Alebo je to Irena, ktorá žije minulosťou, počas ktorej zažila najhorší zvrat svojho života? Alebo je to Marián? Choromyseľný sadistický otec? Alebo je to zložitejšie?“ pozeral pochybovačne doktor na Horna a prisunul si kovové okrúhle okuliare ku koreňu nosa. „Na zistenie pravdy, potrebujem viac času. Ona si to aj tak už nedokáže utriediť. Stačí Vám to detektív?“
„Myslím, že som v živote nebol taký vydesený. Asi radšej privítam od vás komplexnú lekársku správu, na základe ktorej potom budem môcť napísať správu k vyšetrovaniu. Každopádne vás skontaktujem. Dovidenia doktor.“ Prichytil sa okraja svojho hnedého klobúku a odišiel z miestnosti.
Doktor tam stál zrazu sám, pričom stále videl cez zrkadlo na plačúcu Irenu, schúlenú na zemi. „Koľko skrývaš tajomstiev?“ Opýtal sa naprázdno. Irena ho však nepočula....
