Predvčerom v Banja Luke napadol sneh a včera vyšlo slnko - ideálne počasie na rozlúčkovú prechádzku mestom. Vybrala som sa k jediným mrakodrapom, ktoré stoja priamo uprostred mesta, hneď vedľa parku. Zaujali ma okamžite, keď som ich prvýkrát videla - lebo to bolo v noci, keď jeden blikal na červeno a druhý na modro. Nehovoriac o tom, že ten železo-betónovo-sklenený komplex je podľa mňa priveľký aj na Balkáncov. V jednej časti sídli parlament, teda Narodna skupština Republike Srpske a v druhom Radio-Televizija Republike Srpske.
Pred parlamentom sú natiahnuté dva červené koberce. Vo dne aj v noci pri nich hliadkuje chlapík v policajnej uniforme. Stojí hneď vedľa fontány a čudne zazerá na turistov s foťákmi (teda na mňa, iných turistov som tam ešte nevidela). Fontán je v okolí budovy hneď niekoľko, z betónu okrem nich trčia aj stromčeky bonsajovitých tvarov a z reproduktorov hrá hudba. Žiadny turbopop, syntetizátorové odrhovačky alebo kvázibalkánska dychovka, ktorá odušu vyhráva v tunajších mainstreamových rádiách. Mne zaspievala Madonna Don´t cry for me, Argentina a potom Roxette dali It must have been love. A pri vchode sa striedali čierne bavoráky.
Netajím sa s tým, že patrím k tajným obdivovateľom byrokratického aparátu BiH. Vďaka môjmu osobnému insajderovi sa ku mne dostávajú zákulisné informácie z prvej ruky. Síce nie priamo z parlamentu, ale nemenej zaujímavé. Spomínaný insajder pracuje spolu s ďalšími expertami zo Západu na projekte pre jeden z úradov, ktorý sídli tu v Banja Luke, ale do jeho pôsobnosti spadá celé územie Bosny a Hercegoviny. Oficiálny pracovný jazyk projektu je angličtina. Hoci mnohí domáci vedia naozaj slušne po anglicky, na všetky rokovania si zo sebou radšej nosia tlmočníka a všetky dokumenty sa musia prekladať. A tu nastáva problém: ktorý z troch oficiálnych jazykov si vybrať?
Veď je to v zásade jedno, povedali si miestnych pomerov neznalí experti zo Západu. Šéfovia tunajšieho úradu sú síce traja (prečo je to tak sme si vysvetlili tu), jeden Srb, jeden Bosniak a jeden Chorvát, ale, samozrejme, všetci rozumejú všetkým trom jazykom. Veď koniec koncov pred pár rokmi všetky tri spadali pod jednotný názov srbochorvátčina. Ako sa postupne delila Juhoslávia, delili sa aj jazyky - na chorvátčinu, srbčinu, bosniančinu a najnovšie čiernohorštinu.
Tak to preložte do srbčiny, povedali experti zo Západu tlmočníčke. Preklad potom putoval trom šéfom na podpis. No také jednoduché to nebolo. Jeden zo šéfov sa urazil, lebo vraj nemôže čítať, a už vôbec nie podpísať niečo, čomu nerozumie, keďže preklad nie je v jeho jazyku. Problém bol v tom, že na prvej strane dokumentu bol explicitne uvedený jazyk prekladu, teda srbčina. Experti zo Západu sa poučili a odvtedy zásadne vyžadujú len preklady do lokálneho jazyka. A šéfovia podpisujú bez problémov.
