A smerom k tamtomu stĺpu sa Staňa rozbehol, keď zlyhal naviják značky "stabil".
No a tu, tu som chytil svojho prvého (a aj posledného : ) sumca v živote. Meral presne 93 cm.
V krčme potom behom týždňa vyrástol na meter a pol : ).
Raz, boli sme tuším loviť úhory, vrátili sme sa až k polnoci. Boli sme hladní a tak sme sa pustili do cestovín, ktoré už boli prichystané na obed ďalšieho dňa. Zjedli sme celý "pekáč". No, vlastne celý nie. Jedno kolienko sme nechali : ).
Rybárčenie nás riadne chytilo a chodili sme k rieke každý deň. Postupom času sme si uvedomili, že na zvýšenie úspešnosti je nutné zlepšiť nahadzovanie. A tak sme začali trénovať. Doma. Na dvore. Dokonca sme si dávali na háčik aj dážďovku, aby to bolo ako v skutočnosti. Naše usilovné trénovanie bolo prerušené jednou hladnou sliepkou, ktorá v nestráženom momente urobila "zob, zob" a ocitla sa na háčiku. Márne sme to maskovali, aj silon sme ustrihli, sliepka "pošla". Keď babička náhodou objavila háčik, vedeli SME : ), že je zle. A bolo "Děda nás seřezal jako kopřivy".
"Jejnakote" ja sa tu rozkecávam o rybárčení a úvod nikde. Takže: Kde je, tam je, existuje jedna dedinka, menom Poříčí, ktorá leží medzi Katovicami a Střelskými Hošticami. Á, vám to nič nevraví, tak si spomeňte na film "Slunce, seno...", no a toto moje Poříčí, leží veľmi blizučko tam opísanej dedinky.
Strakonice, Katovice, ešte železničné priecestie...
Ako deti sme sa vždy báli zostať stáť pod traťou, keď prechádzal vlak. Verili sme, že môžeme ohluchnúť, alebo sa zblázniť (tak, že by sa to druhé bolo bývalo stalo ? : )
a sme tu...
Už z diaľky vidno náš dom. Je hneď pri rieke.
Pôvodne bol trošku iný
ale prišla veľká potopa (veď viete Noe a tak), no a teraz vyzerá skôr takto.
Ono sa toho vlastne zmenilo oveľa viac. Tak napríklad, mali sme kopu oviec. Raz, keď sme s ostatnými deťmi nevedeli, čo podniknúť, vymyslel niekto akúsi "jihočeskú odrodu" ródea. Tajne sme vošli do stodoly, kde boli ovce zatvorené a za pomoci starého budíka sme zisťovali, kto sa udrží najdlhšie na chrbte skákajúcej ovce. Len pripomeniem, že podlaha bola posiata hov..., nakoľko v stodole ovce aj nocovali. Asi po hodine sme vyšli von. Dostali sme vynadané a smrdeli sme ešte zopár dní, ale stálo to za to.
Chovali sme aj čínske prasiatka. Prvým bola samica "Čurda" (prvá sprava : ), ktorú sme si všetci tak obľúbili, že keď prišiel čas zabíjačky, nikto na ňu nedokázal položiť ruku a tak nezostalo iné, len ponechať ju nažive až kým neumrela prirodzenou smrťou. Možno sa smejete, ale tí čo bývajú na dedine, vedia, že takéto veci sa bežne nedejú, pokiaľ ide o chovné zvieratká.
Raz nás nechali starí rodičia doma strážiť. Rozhodli sme sa ich prekvapiť tým, že navaríme. Aj sme navarili. Zozbierali sme asi za hrniec slimákov, ktorých sme potom bez čistenia uvarili. Nuž, prekvapení boli, a riadne : ))).
U našej babičky sa nikdy neplýtvalo a tak, keď raz doslúžil starý moskvič, dostali sme ho ako hračku. Skákali sme v ňom, bili sa, až sa ozvala obrovská "řacha" a predné sklo sa rozsypalo na milión kúskov.
Ako som vravel. Nič sa nevyhadzuje. (momentálne v sade ako prístrešok pre sliepky : ))).
Ako deti sme potom zbožňovali prehrabovať sa v tých starých krámoch, ktoré sa postupne hromadili na povale (čili na sejpce : )))
Mohol som mať vtedy tak dvanásť rokov. V Písku sa konali žiacke majstrovstvá Československa v šerme. Babička sa tam prišla pozrieť a to aj napriek tomu, že: "Nejezdí se na vodu z knedlíkú". Skončil som vtedy, myslím, druhý. Babička prišla ku mne a hľadiac, ako zo mňa tečie pot, zahlásila: "No, tak to vidíš. Což z toho je. Takovýho hopsání a trajdání. To kdyby ste radši šli sušit seno!"
Tí rozumnejší teda sušia až dodnes. Pepík(hore) a Jirka(dole), to sú naši "strejdové". Od malička sme si ich plietli a oni si z nás mnohokrát vďaka svojej podobnosti riadne vystrelili.
A takto vyzerali ako deti. Jirka zľava, Pepík sprava. Asi ma zabijú, až zistia, že som túto fotku zverejnil : )))
S "dědou" sme však robievali aj záslužnú činnosť. Napríklad zbieranie "heřmánku".
Keď som si pred pár dňami išiel u babičky spraviť čaj, nenašiel som už žiadny nazbieraný a vysušený kvet, len porcovaný čaj v úhľadne poukladaných škatuľkách. Děda nám chýba : (((.
Bol nám vzorom v učení a správaní : )))
Aj v "pilnosti" : )))
Aby som nezabudol, náš "děda" plietol metly (neboli košťata) a dokonca zaučil aj mňa, tak ak by ste niekto potrebovali, bude mi cťou : )
Keď sme spolu "poklízeli", (čítaj kŕmili dobytok : ), vždy bolo potrebné zastaviť sa aj "ve starym sklepu",
kde sme mali na poličkách ukryté ríbezľové víno. Cucli sme si, len tak s fľaše a pred babičkou sme sa potom tvárili, akože nič a hihňali sme sa popod fúzy : ) Teraz už tam žiadne víno nie je, veď načo aj. Zostali len zaváraniny...
Raz, bolo to tuším veľmi skoro ráno, sme objavili vnútri lastovičku. Musela tam vletieť cez otvorený vetráčik. Skúšali sme ju vyhnať, pootvárali sme, čo sa dalo, ale nedarilo sa. Až ju napokon niekto z nás chytil do svetra. Utekali sme rýchlo von a chceli sme ju vypustiť. Jej bezvládne telíčko však už nikdy nevzlietlo. Pamätám si, že sme veľmi plakali. Niekedy pomoc zabíja...
Mali sme aj vlastný ostrov a na ňom svoj "bunker".
Na opačnom brehu Otavy bol dom, okolo ktorého sme sa báli chodiť. Vždy tam totiž vybehol starček a naháňal nás s bakuľou.
Nikdy som z Poříčí neodchádzal rád. Raz som sa dokonca skryl kdesi na brehu rieky a rodičia ma dlho nemohli nájsť.
Katovická hora
a pod ňou Žiškov most, pod ktorým už dávno voda netečie.
A v hore jaskyňa, kam sme občas ako nakukli, ale nie veľmi hlboko, lebo sme sa dosť báli. Mreže tam dali až neskôr, keď tam spadlo nejaké dieťa a následne po ňom aj jeho vedúca, ktorá vraj ochrnula.
O kúsok ďalej je potok,
v ktorom bolo kedysi more... more perlorodiek a my, sme sa tam stávali každý deň, znovu a znovu lovcami perál. Dnes sa tu nájde more bielych, nevoňavých bublín, z akéhosi podniku, sídliaceho len pár kilometrov proti prúdu...
Pribudla pštrosia farma, vitaj civilizácia.
Moja mama berie moju šermiarsku kariéru s nadhľadom a humorom. Zato starostlivosť o babičku berie zodpovedne a vážne, i keď to niekedy vyžaduje nadľudské úsilie. (Aha, to som zabudol spomenúť, aj keď ešte nemá dôchodkový vek a sama má dosť vážne zdravotné problémy, odišla do Čiech, aby doopatrovala našu babičku.: ). Športovkyňa, intelektuálka a ešte tak starostlivá : ))). Moja mama je obdivuhodná.
Nuž čo, ale mohla by inak? Veď je dcérou posledného kovboja : )))
Tak toľko odo mňa o Poříčí...
...
