Nakoniec to dopadlo dobre. Barunka preliezla k susedom a otvorila pribuchnuté dvere. Zopár „štamprlíkov“ na upokojenie a hajde do kostola. V kostole nás čakal Daniel, s ktorým sme sa dohodli ešte na tom, že si na znak uzavretia manželstva podáme ruku a nebudeme si dávať bozk. Obrad bol príjemne osobný, nakoľko sme sa s Danielom spriatelili počas predmanželských stretnutí. Pred manželstvom sme stihli síce iba tri, no dohodli sme sa, že to po sobáši napravíme (Nuž pred nedávnom sme mali štvrté zo spomínaných stretnutí a tešíme sa, že raz i to piate bude : ). A ako to už býva, prišla na záver tradičná replika: „Na znak uzavretia manželstva si podajte ruku. A teraz, Dávid,“ Daniel sa zamyslel, zjavne si nebol istý, či sme sa dohodli aj na bozku. Vyriešil to teda ponukou voľby: „Ak chceš, pobozkaj nevestu.“ Obaja sme sa na seba pozreli a pokrútili sme hlavou. V kostole to zašumelo. Všetci traja sme sa usmievali a Daniel sa už - už chystal odísť. Vtom mu padol zrak na strieborný tanierik s pripravenými obrúčkami. Otočil sa opäť k nám, vzal podnos a s božím pokojom v hlase nás požiadal, aby sme si nasadili prstene. Teraz sme sa všetci usmievali od ucha k uchu. Zatiaľ sme sa rozlúčili s tým, že sa neskôr uvidíme na hostine. Chvíľu potom, ako Daniel odišiel, zjavili sa u nás zmätení svedkovia s otázkou, kde majú ísť podpisom potvrdiť platnosť nášho sobášu. Keďže Daniel odišiel dohodli sme sa, že to necháme na niekedy inokedy : ). Po obrade už išlo všetko ako po masle. Ak teda nerátam zabudnutú tortu a nevestine šaty na prezlečenie (veď aj ten taxikár bol druhý deň ráno dosť šokovaný, keď ho o ôsmej ráno stopla „biela pasažierka“).
Písal sa rok 1998 a bolo príjemné nedeľňajšie ráno. Vzduch voňal volebnou eufóriou zmeny k lepšiemu a ja som sa viezol v taxíku s najlepšou ženou svojho života (i keď oficiálne ešte mojou ženou nebola – stala sa ňou až napoludnie, keď si svedkovia dodatočne splnili svoju povinnosť : ).
