„Dnes budeme vyrábať sviečky v tvare ruky, alebo nohy,“ oznámil som prekvapeným deťom, ktoré ma neveriaco pozorovali aj s celou mojou výbavou. Využívam moment prekvapenia a už aj sadrovým obväzom fačujem ruku chlapcovi, ktorý je ku mne najbližšie. „Ďalší pán na holenie,“ hlásim, keď je ruka dobre zasadrovaná. Prvotné napätie povolilo, púšťame si hudbu a vymýšľame všakovaké polohy rúk i nôh (Áno, aj ich to napadlo. Asi štrnásťročný chlapec trval na prostredníku : ). Postupne som zasadroval všetky deti a keďže sadry i obväzov bolo nadostač, zasadroval som i seba. V rámci kolektívneho sušenia sme sa zoznamovali a prebehla súťaž „Vtipnejší vyhráva“. Sadra stvrdla a netradičné formy na sviečky boli hotové. Teraz však prišla slabina môjho pekelne dokonalého plánu : ) Nech sme sa snažili ako sa dalo, sadra držala a nie a nie ju dostať dolu. Privolali sme na pomoc sestričky i doktora, ktorý mal momentálne službu, ale sadra bola ako z kameňa (Možno preto, že to bola sadra stavbárska : ). Odrazu sa zjavil postrach chodby - hlavná sestra. Všetci sme stíchli. Keď počula, čo sa nám podarilo, smiala sa, až jej slzy tiekli, ale napokon sa nad nami zľutovala a zavolala na chirurgiu. Tam z toho nadšení neboli, ale to je myslím pochopiteľné. Piatok pol štvrtej a desať zasadrovaných detí s mononukleózou, či s iným infekčným ochorením, to vie naštvať. Za použitia ťažkej lekárskej techniky sme boli zhruba po hodine opäť voľní. Teraz už šlo všetko ako po masle. Vosk sme rozohriali v kuchynke a vliali do krvopotne vytvorených foriem s prichystaným knôtom. O hodinku neskôr sme si pri jednej zo sviečok zaspievali Brontosaurov. Ak sa nemýlim, posledný unikát z môjho prvého pracovného dňa na „Bezručke“ sa momentálne nachádza v nemocničnej škole na Antolskej. Snáď ešte príde čas, keď prinesie niekomu potrebné svetlo.
