Dnes

si mi zaplietol cop a bolo to také zvláštne intímne. Potom sme išli všetci von, prďolky si robili kolečká na kolobežke a na bicykli, ty si venčil punťa a ja som ležala na tom betónovom múriku, čo zvykne byť hrozne studený a vždy mi pripomenie mamu, keď sme kedysi dávno boli na chalupe a ja som sedela na podobnom múriku s Ferom a mama na mňa kričala, nech nesedím na tom studenom, lebo nachladnem. Dnes by nekričala, lebo múrik sálal slnko odspodu a slnko na mňa pražilo aj zhora a bolo to liečivé. Ležala som, pozerala som na mraky a hovorila som si, čo všetko mi pripomínajú. Kríž, loď, tvár. Tá tvár sa menila a odrazu vyzerala ako babi, mala modrosivé oči a netypicky krásnu tvár a voňala po Marína kréme. Vždy som zbožňovala šuchnúť sa jej ráno pod perinu a vdychovať jej vôňu. Voňala až do poslednej chvíle, keď mi vysvetľovala, aby som neplakala, že ona je pripravená ísť do večnosti a že bude odteraz stále so mnou. Ak v niečo verím, tak je to ten jej sľub, cítim ju doteraz, cítila som ju aj pri pôrode a chodieva ku mne na návštevu do snov. Voňavá. Chcelo sa mi plakať takým tým plačom, ktorý ide až zo špiku duše, ale potom plakala Veruška, lebo spadla z kolobežky a jej obľúbené béžové tepláky zrazu vyzerali ako batikované a jej sa nepáčila tá trávová farba a chcela ísť domov. Doma sa mi cop rozplietol a Viki sa ku mne túlila a šepkala mi, že sa jej páčim s tým zapleteným, lebo s ním vyzerám ako dievčatko. Pritúlila sa aj Veri a rozprávali sme sa a ja som pozerala do tých dvoch párov modrých očí a videla som v nich more a večnosť...