Beznohý starec ležal bezmocne na lôžku. Na neustálu bolesť v hrudníku si už zvykol, vlastne si už ani nepamätá na chvíľu, keď sa mu aspoň ako - tak uľavilo, keď mu tá milá sestrička podala morfium. Odrazu pocítil prudkú bolesť, ktorá ním prešla skrz naskrz. Inštinktívne sa schúli do klbka, aby ju zmiernil, no nič nepomáhalo. Zúfalo zavolal na sestričku. Dobre vedel, že najbližšiu dávku morfia môže dostať až o niekoľko hodín, no bolesť bola natoľko silná, že myseľ fungovala totálne iracionálne. Sestrička pribehla takmer v tom istom okamihu, snažila sa ho utíšiť, vravela, že to bude zas dobré (pri tých slovách sa kŕčovito pousmial, lekár mu totiž, na jeho veľké naliehanie, medzičasom povedal, ako to s ním vlastne je. „...zostáva možno pár dní, týždeň...“ neprekvapilo ho to, vlastne to už vedel...človek také niečo vycíti...)
...bolesť neprechádzala, ba dokonca mal pocit, že je to každou sekundou horšie a horšie. Bol celý mokrý, zmietajúc sa v kŕči odstrčil sestričku. „Bože, prečo mám takto trpieť...“
Ozval sa dlhý tón. Bolesť i strach odrazu zmizli. Cítil sa svieži a zdravý a... Sestra vyskočila a mierne hystericky začala vykrikovať. Vo chvíli sa okolo bezvládneho tela zhŕklo niekoľko zamestnancov...injekcia priamo do žily, masáž srdca, umelé dýchanie...
„Prečo to nevzdajú a nedajú mi pokoj, nechcem sa vrátiť...“
Odrazu bol sedemnásťročným mladíkom, ktorý po prvý raz vyráža na žúr. Veľmi sa tam vtedy opil a vlastne to bolo prvýkrát, kedy fajčil. V opitosti si dokonca vyrazil predné zuby, čo mu potommama, ktorá bola zubnou sestričkou, ešte dlho vyčítala. Fajčiť už nikdy neprestal. Vtedy začal čítať Bibliu. Nebol nejakým zvlášť horlivým veriacim. Niektoré sviatosti dokonca zámerne bojkotoval, lebo ich pokladal v ponímaní cirkvi za bohapusté pokrytectvo, ale starý zákon čítal rád. Páčila sa mu jeho mnohorakosť, množstvo ciest, ktoré sa tam ponúkali a človek mal potom pocit, akoby sa len celkom náhodou dostal na tú, či onú. Pamätal si aj jednoznačný postoj Biblie k zabitiu iného človeka, či seba...
Odrazu mu napadlo čosi streštené. Svojim spôsobom sa predsa zabíja takmer každý. Niekto fajčí, iný pracuje do vyčerpanie, ďalší sa zas zle stravuje... Nie je toto všetko pomalé zabíjanie? Ľudia tomu len prihliadajú, no nikto si nedovolí zastaviť toho druhého v jeho konaní. Veď aj to je svojim spôsobom pasívna eutanázia. Hovorí sa, že každý má slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či si bude ničiť pľúca nikotínom, pečeň alkoholom, žalúdok zlým stravovaním...ale kde je rozdiel? Ak sa chcem zabiť fajčením, je to v poriadku, no ak chcem skončiť toto trápenie, tak nie? Kedy skončila moja slobodná vôľa? Cítil hnev. Stiesnene pozoroval hordu lekárov so všakovakými prístrojmi, ako sa ho snažia vrátiť „späť“. Prečo ho do čerta nenechajú na pokoji! Snažia sa ho „zachrániť“, aby mohol prežiť ešte niekoľky dní, či hodín, plných mučivých bolestí. To je predsa absurdné! On to už nechce, chce zomrieť...
...v prístrojoch nastal akýsi záhadný skrat, kontrolky na chvíľu zhasli, v miestnosti sa rozhostilo šero a v niekoľko sekundovom tichu bolo počuť hlasné dychčanie vyčerpaných lekárov... „Je koniec, sestrička, zariaďte, aby ho odviezli...“
Mysľou mu prebehlo poznanie. Už nebol len v tejto miestnosti, plnej hnilobného zápachu, bol v horách, v riekach, stromoch, bol malým chlapcom i starcom súčasne, bol všetkým, bol...
Ps: Autor nie je obhajcom ani odporcom eutanázie. Text je len úvahou, ktorá môže byť mylná, je istým spôsobom hľadaním v tápaní a neistote...
