„Dievčence, Beník dnes popoludní zomrel,“ povedal som neisto trasúcim sa hlasom. Maminka sa rozplakala a dodala, že sa s ním istotne stretneme v nebíčku. Staršia dcéra, Viki, si nás oboch skúmavo prezrela a v malej hlavičke sa snažila pochopiť význam slov, ktoré práve počula. Mlčala. Na to tá menšia, Veri, vyčarila svoj neodolateľný úsmev a spýtala sa nechápavo: „Mami a prečo plačeš?“ „Vieš Beník už nie je v Šenkviciach,“ opatrne vysvetľovala mamička. „No, ale veď sa s ním stretnem v nebíčku,“ stále ten úsmev. Zdvihla ruku a pohladila mamičku po uplakanej tvári. „No tak, nebuď smutná,“ pridala sa v zápätí i staršia a obe dcérky začali maminku hladkať a utešovať. Nakoniec nezabudli dodať, že náš smútok nie je celkom na mieste, nakoľko sa s Beníkom v nebíčku stretneme iste skôr, ako ony dve : )
Na záver mi dovoľte odkaz mojich dvoch dcér všetkým milovníkom domácich zvieratiek. „Nebojte sa rozlúčky so svojimi malými priateľmi. Myslite s radosťou na opätovné stretnutie, ktoré je(podľa dvoch malých odborníčiek, erudovaných v problematike života domácich miláčikov) neodvratné.
Richard Bach onehdy napísal : „Známkou tvojej neznalosti, je hĺbka tvojej viery v nespravodlivosť a tragiku. To, čomu húsenica vraví koniec sveta, majster nazýva motýľom.“
Takže Beňo, nie že tam hore budeš ako motýľ vystrájať nejaké psie kusy, než sa zasa stretneme : ) Do skorého videnia, už sa na teba všetci veľmi tešíme.
(Venované babine Aničke a maminke Barunke : )
