„Janičko, pojď už spát, vždyť jste teprva dneska přijeli.“ ozval sa z kuchyne ustarostený hlas. „Beruška má horečku, já u ní radši přes noc zůstanu,“ odpovedala a na moment ju premkol neopísateľne silný pocit, že tentokrát cesta k rodičom, nebol najlepší nápad.
Teploty celú noc neklesali pod štyridsiatku. Ospalá a ustráchaná sa vybrala s dcérkou k lekárovi. Ten však nekompromisne vyhlásil, že dieťa je zo Slovenska, takže jeho ošetrenie neprichádza do úvahy. Predpisy sú predpisy. Nepomohli slzy ani peniaze. „Kam by sme došli, keby sme ošetrili každého, kto sem len tak príde,“ definitívne ukončil prosby lekár. Horúčky sa vyšplhali nad štyridsaťjeden stupňov. Bolo treba čím skôr odborný lekársky zákrok, no predpisy to nedovoľovali, a nebolo tu toho, kto by ich porušil. Poslednou nádejou bol presun na Slovensko.
Cesta bola nekonečne dlhá a bolestivá. Tesne za hranicami si do kupé prisadla Smrť. Od dlhotrvajúcich horúčok upadlo dieťa do bezvedomia. Keď to Smrť videla, uvedomila si, že by bolo od nej neľudské ďalej nečinne hľadieť na toľké utrpenie. Mala síce predpis, že musí počkať, až kým to bude isté, no toľké utrpenie nedokázala zniesť. A predpis? Nech si idú do čerta aj s takými predpismi. Priateľsky si pritúlila malé dievčatko a na ďalšej zastávke spolu vystúpili.
