(Budapešť, 30 apríl, bambi turnaj v šerme fleuretom)...viacero známych sa pri mne pristaví a neveriacky pokyvká hlavou, že aká náhoda, že sú tu len dve Slovenky na dnešnom turnaji a k tomu sestry a akurát tie sa stretnú v eliminácii o postup medzi šestnásť najlepších a ja len myknem plecami, že to je život, ale verte, že mi v tej chvíli nebolo všetko jedno, lebo už naše prďole poznám a je mi jasné, že sa podobný duel bez sĺz nezaobíde...
...najskôr skúška, či je technika pripravená na zaznamenávanie zásahov...
a potom už neľútostný boj :)
Viki napokon vyhrala 10:1 a postúpila medzi 16 najlepších. Tu bola nasadená ako desiatka a stretla Rumunku, ktorá bola pod číslom sedem (čiže o 3 miesta od Vikušky papierovo lepšia). Rozdiel bol však malý a počas celého zápasu sa ani jednej zo súperiek nepodarilo získať viac, než dvojbodový náskok. Nakoniec Viki v dramatickom závere vyhrala 9:6 (normálne sa šermovalo na tomto turnaji do desať, no vypršal čas :) a postúpila do finálovej osmičky, kde podľahla turnajovej dvojke a skončila na fajnom siedmom mieste :)
Veruška aj napriek porážke (a tiež silnej rane do krku, ktorú od Viki utŕžila) povzbudzovala Vikušku spolu so mnou v ďalších zápasoch až do konca. Bolo to veľmi milé :)
Mnoooo a po ceste domov sa v aute riadne jašili, zatiaľ čo som ja v strese hľadal cestu :)
...dnes Viki behala celý deň s medajlou na krku...tvárila sa, akoby nič, akoby sa nechumelilo, ale ja som cítil, ako veľmi je na svoj včerajší výkon hrdá...vlastne...bolo to omnoho viac, než keby som len cítil...ja som presne poznal ten pocit...
...i keď to bolo už tak veľmi dávno...takéto momenty sa zrejme nezabúdajú...
