„Ahoj ocko, dáš mi Veri?“ ozve sa zo zázračného slúchadla Macha a Šebestovej. „Volá Viki,“ vravím a podávam mobil Veve. Malá Veve vzala telefón do ruky a zatvárila sa dôležito. „Ahoj Veve, ako sa máš?“ „Ahoj Viki, my sme boli v meste, tak som ti kúpila barbienovský časopis aj s takou ružovou kapsičkou, veď vieš.“ „Mhm, ďakujem. My sme tu mali súťaž v kreslení a dostala som diplom. A ako sa máš?“ Opäť ten dôležitý výraz tváre. „A my tu ešte budeme mať taký jarmok a chcem ti kúpiť takú bábiku...no na aute a to bude potom bábätko tej bábiky, ktorú si kúpim ja, vieš?“ „Mhm, ďakujem, ale ako sa máš?“...
Stojím vedľa Veve a podobne ako Barunka, stojaca vedľa Viki (len o 130 km ďalej), hľadím na dokonalosť tohto malého človiečika. Premknutí pocitom vďačnosti a úžasu, aj napriek vzdialenosti medzi nami, obaja rovnako pociťujeme neopísateľné šťastie.
