Dyslália v najširšom zmysle slova spočíva v neschopnosti alebo poruche používania zvukových vzorov v procese komunikácie podľa rečových zvyklostí a noriem príslušného jazyka, čo je aj príčinou toho, že ide o najrozšírenejšiu rečovú chybu v ľudskej spoločnosti (Nádvorníková in Lechta, 1995).
V ľudskej reči to znamená: Dieťa vynecháva, zamieňa, alebo nepresne vyslovuje niektoré hlásky.
Moja rada číslo jedna (alias predproblémová : )
Od malička hovorte s deťmi tak, že všetky hlásky vyslovujete normálne. To znamená, že aj keď budete používať zdrobneniny, poviete: „Mamička ti pripraví papať...To je peknučký havinko... Mňam, aká dobručká polievočka...“ a pod. Teda, používajte pokojne detské slová, ale nešušlite pri tom, ako pani z úvodu. Niektorí rodičia zvyknú namiesto r používať „j“ – „To je pjekjásne...“ – Možno to znie milo, ale je to pekná hlúposť. Pýtate sa prečo? Odpoveď je triviálna. Keď sa dieťa učí hovoriť, odzerá rečové vzory z okolia. Ak budete šušlať, naučí sa šušlať aj vaše dieťa (Tu je potrebné objektívne dodať, že odzeranie zlého rečového vzoru je len jednou z viacerých možných príčin vzniku dyslálie. No i tak tá troška sebakontroly myslím, stojí, za zníženie rizika : ).
Moja rada číslo dva (alias keď dieťa už dyslália chmatla : )
Zefektívnenie logopedickej intervencie závisí od pravidelnosti cvičenia, preto logopédi zadávajú aj čosi na spôsob „domácej úlohy“. Opakovanie a utvrdzovanie už vyvodených hlások je dosť zdĺhavé a nudné. Počas svojej praxe som sa často stretával s bezmocným konštatovaním: „Viete, pán doktor (ten doktor, mi vzhľadom na moje MaGoRstvo, prišiel dosť smiešny : ), keď on nám doma nechce cvičiť.“ Ak máte teda aj vy dieťa s dysláliou a neviete, ako ho presvedčiť, aby doma denne cvičilo, zožeňte si „človečko“, „pexeso“, „autíčka“ alebo čo ja viem čo a každé cvičenie vložte do hry. Ak vám logopéd naordinuje „ddnkanie“, stačí, ak pred každým hodom kocky pri „človeče“ urobí dieťa „ddn“a vedzte, že „ddn“ urobí najmenej päťdesiatkrát a ešte sa pri tom bude smiať. Musím sa priznať, že keď som ešte robil logopéda, vždy som sa s deťmi skoro celý čas hral (Priznávam bez mučenia, často som sa pri hre zabával lepšie ako samotné dieťa, ale to len podporilo súťaživosť a zvýšilo snahu. Samozrejmý bol aj cukrík ako hlavná výhra : ).
Takže dve malé rady logopéda vo výslužbe:
1) Nešušlite pri rozhovore s deťmi, lebo tým ich učíte tiež šušlať
2) Ak musíte s dieťaťom doma cvičiť, vždy to cvičenie vložte do hry
Prajem veľa ľúbozvučných hlások z úst vašich ratolestí : )
