Znovu a znovu hádzal siete a more začínalo byť nervózne. „Choď,“ šepkali vlny, umierajúce pri každom náraze o steny chatrnej bárky. „Choď, veď tu zahynieš.“ Ale čo vedia také vlny o zúfalstve otca, ktorý nedokáže zasýtiť ženu a dieťa. „Aspoň jednu...jednu – jedinú, prosím...“ odpovedal im šepotom. Po tvári mu stekali kropaje potu, chrbát si už ani necítil. No lovil neúnavne ďalej. Odrazu... Čosi sa zatrepotalo v potrhanej sieti. Ryba! Nie veľmi veľká, no pre nich troch by hádam bola stačila.
Práve vo chvíli, keď sa starec pustil do veslovania, aby unikol búrke, zadul mocný vietor. Malé vlnky sa stratili. Miesto nich sa na bárku urazene osopili vlniská sťa domy: „Prečo už odchádzaš? Ešte sme sa ani nezahrali!“ Jedna z nich sa preliala cez korbu loďky a drzo uchmatla starcov drahocenný úlovok. Na dôvažok sa ešte aj vyškliebala, vraj na čo mu je, keď i tak už domov nedôjde.
Starec začal sprvoti prudko veslovať, no po krátkej chvíli si vysilene sadol na dno bárky a nehybne čakal. ...na smrť. Hlavou mu prebehlo, že by sa hádam ešte mohol pokúsiť vyviaznuť, no vzápätí si sám odporoval: „Veď je to akoby som chcel, aby tu teraz začali ryby lietať."
V tej chvíli sa tesne pred bárkou vynoril z vody húf rýb s krídlami. Leteli iba niekoľko sekúnd, no prešli temer 90 metrov. Potom sa stratili vo vlnách. Starec len tak oči vypliešťal. Pochopil. Mocne uchopil veslá a zabral. Vlny ho najskôr nechceli pustiť a robili mu prieky, no keď videli, že sa už rozhodol, rozostúpili sa a nechali ho odísť.
Keď starec konečne vystúpil na breh, začal plakať. Skončil sa boj o život, no zúfalstvo otca, ktorý nedokáže zasýtiť ženu a dieťa, zostalo. Opatrne ho chytilo za ruku a namierili si to spolu rovno domov.
