„Ale ja by som aj chcela, aby ste boli môj otec,“ vraví po chvíľke zahanbeného mlčania. Spomenul som si, že ocina dievčatka poznám a je mi sympatický. Takže záplata v tom nebude. „A prečo? Veď ty máš svojho ocka a je milý.“ „Áno, mám, ale keď prídem domov, je ešte v práci a vracia sa až neskoro večer...a ja sa s ním niekedy ani nestretnem. Až druhý deň ráno, aj to len narýchlo, lebo sa ponáhľame do školy. Ale vy. Vy ste s nami celý deň. Tak preto.“
Vlastne má pravdu. Keď tak nad tým premýšľam, aj ja trávim s deťmi zo školy oveľa viac času, než so svojimi vlastnými. Z práce prichádzam až večer (z práce, nie zo školy, škola je len hobby : ), tak ako väčšina otcov dnešnej uponáhľanej doby a tiež sa mi občas stane, že rozprávku a pusu na dobrú noc stíham len tak - tak. Vďaka tejto malej školskej epizóde som si po prvýkrát naplno uvedomil, ako veľmi my chlapi riskujeme, keď dávame prednosť práci pred rodinou. „Ja zarábam, ty sa staraj!“ (Ale priznajme si, že náš pobyt mimo rodinný krb je nie vždy otázkou prežitia : )
Aké to bude, až moje dieťa raz povie „Oci“, niekomu inému...
