Ocko, ty nevidíš, to je predsa had

V televízii skončila „Kouzelná školka“ a tak musím pre svoje dve princezničky vymyslieť novú činnosť. Na prípravu obedu je trochu skoro a aby som sa bez mučenia priznal, dnes nám stačí iba ohrievať (ďakujem mamička : ), tak čo takto knižka. „Baby, prineste si knižku, budeme si čítať,“ oznamujem zvesela. Chvíľu sa z izby ozývajú buchoty a šuchoty a všelijaké praskoty, no vzápätí sú obe „Prďolky“ usalašené na gauči a Viki mi podáva uchytkanú knižku. „Á, Malý princ, dobrý výber, slečna,“ žmurkneme na seba na znak súhlasu a naše malé dobrodružstvo sa môže začať.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Atmosféra nášho čitateľského klubu je pokojná, takmer by som povedal dôstojná, no iba do chvíle, kedy kresbu č.1 označím, teda, aby som bol presný, dospelí z knižky označia, ako klobúk. Skôr, než stihnem pokračovať, ozýva sa nahnevaná Viki: „Ocko, ale to nie je klobúk. To je veľhad. A podľa toho tvaru zjedol prinajmenšom slona.“ Vypúlil som oči a spadla mi sánka. „Tak ono to naozaj funguje. Naozaj existujú veci, ktoré deti vidia lepšie. Tak ale to je skvelá správa.“ Potešený týmto poznaním som opäť pokračoval v čítaní, no po očku som neustále sledoval Viki. A tá spokojne prikývla hlavou, keď sa v knihe objavilo vysvetlenie, ktoré patrilo „hlúpym dospelým“. Malé sklamanie pre Vikinku bolo rozhodnutie chlapca zanechať kreslenie džungle a nahradiť ho zemepisom, dejepisom, či počtami : (. Keď som tak na ňu hľadel, prišlo to ľúto i mne, no i tak mám za sebou príjemnú „piatkovú chvíľku prózy“, ktorú by som doprial každému z vás. Želám všetkým mnoho uzavretých veľhadov a málo klobúkov v dnešnom slnečnom dni.