Stála na kraji telocvične a pôsobila trošku stratene. Dievčenská postava s badateľnými rysmi budúcej žienky. Detská tvár a v nej veľké modré oči orámované tmavými mihalnicami, v ktorých boli v bližšie neurčenom pomere zmiešané strach, odhodlanie a zvláštna, akoby vzdorovitá bojovnosť.
Pozerala som na ňu a zrazu... prvýkrát som ju videla ináč... Odrazu to už nebolo len moje dieťa - napriek zjavnej zmeske našich genetických informácií v nej bolo vidieť čosi iné, nové, mne neznáme. Mala som sa sústrediť, boli to jej prvé preteky, ale mne v tej chvíli rýchlo prebehol v hlave krátky film: tehotenstvo, pôrod, príchod domov, prvý úsmev, prvá poslaná pusa, prvé slovo, prvý samostatný krok, prvé hodenie sa o zem :), prvý deň v škôlke, prvý deň v škole, prvé úspechy, prvé „kvázineúspechy“; nespočetne veľa „prvýchkrátov“... Prvýkrát veta z jej úst (asi pred dvomi rokmi, keď mala šesť), ktorá ma úplne dostala:
-Mami, ja keď niečo naozaj chcem, keď sa rozhodnem, tak to aj dosiahnem... Na tých pretekoch skončila posledná. S tým sme aj počítali :) Bola najmladšia a boli to jej prvé preteky. Bála som sa, že ju to demotivuje, že sa jej už nebude chcieť (po prvom zápase totiž slzy v očiach na chvíľku zakryli tú bojovnosť). Bála som sa, pretože som v nej videla seba.
Po pretekoch:
- Mami, dala som tri zásahy! Niekto na prvých pretekoch nedá ani jeden! - Mami, chcem ďalej šermovať!
Dnes som bola opäť dojatá. Dnes som na ňu opäť bola hrdá. Dnes mi po prvýkrát tak naozaj došlo, že aj keď sa na mňa v mnohom podobá, je svoja. A dnes som si opäť spomenula na vetu, ktorú môj muž často cituje: „Někdy je prohra výhra“.
Gratulujem, Vikuška!!!
