Mikrotenové vrecúško spolu s banánom a actimelom sa pohodlne usadili v prednom vrecku čiernej koženej tašky, v očakávaní, či sa dnes konečne dočkajú spoločného obeda so svojou pani. Zvoní telefón. V slúchadle to zapraská a ozve sa postarší mužský hlas. Žena trochu zneistie: „Áno ocko, nemusíš ma kontrolovať, nie som malá. Na obed idem dnes s kolegami. Tak sa maj a dávaj na seba pozor.“ Úľava. Super, dnes to šlo hladko. Ani to nestálo veľa námahy a nemusí ísť na „obed pod dohľadom“. Koniec koncov, veď má v taške jedla dosť. Odrazu počuje: „Dnes si určite schudla, vydrž to ešte, daj si len čaj. Ak si dáš niečo viac, rovno priberieš to, čo si tak obtiažne zhodila.“ zas ten hlas a ...ďalší deň bez obeda. Podvečer sa smutné pohľady troch priateľov z koženej tašky opäť stretávajú. Tento raz v špajzy – „Možno zajtra,“ povie actimel so slabnúcou nádejou v hlase. A priatelia mu neisto prikývnu.
Asi takto si predstavujem anorexiu. Máte pravdu, nepoznám osobne tie pocity bezmocnosti, keď nejedenie dosahuje silu závislosti na drogách. Poznám však bezmocnosť prizerajúceho sa, ktorý chápe, vidí, cíti, ale nevie pomôcť. Niekto mne blízky, totiž spolu so svojim actimelom, banánom a piškótami, takéto čosi prežíva a preto som sa rozhodol začať malú súkromnú vojnu proti tomuto zákernému protivníkovi prostredníctvom blogu. Áno, smiešne. Ja viem, ale keď som pred časom písal, či niekto z vás, nevie zohnať karavan, tiež mi ani vo sne nenapadlo, že tetuška z pod stanice bude teraz bývať v pomerne kvalitnom staneJ Mimochodom, ďakujem. Vráťme sa teda späť k téme anorexií. Nie som odborníkom, no myslím, že by sme sa v prvom rade mali zmeniť my = spoločnosť. Začnem od nás, chlapi. Aj napriek tomu, že väčšina nás, normálnych chlapov, má svoj výzor „na saláme“, paradoxne sme to práve my, kvôli komu sa ženy snažia vyzerať lepšie a často zhodiť aj nejaké to kilo. Vážme si to, ale nevyžadujme to. Každá žena je úžasná, jedinečná a nenapodobiteľná bytosť. Hľadajme a objavujme v nej. Nechcime, aby svoje jedinečné kúzlo prikryla povrchným tuctovým gýčom, prezentovaným v súťaži Miss, či v programe Smotánka. No a vy dievčence a ženy, hľadajte sa. Buďte sami sebou. Nemusí vás trápiť, čo majú iné a vy to nemáte. Skôr si uvedomte a radujte sa z toho, čo máte len vy. Ak sa všetky na seba začnete podobať, budete štíhle, s vyhladenými vráskami, s plastikou pŕs, nosa a čo ja viem ešte čoho, čo si potom počneme my, novodobí dômyselní rytieri Don Quijoti, hľadajúci „pani svojho srdca“, obyčajnú sedliačku? Na záver mi dovoľte pár slov z úst klasika, teda, aby som bol presný, klasičky. Môj starý otec už na blogu svoje slovo mal, tak počúvajme, čo na tému módnych prehliadok, vraví moja babička.(Len pre lepšiu predstavu, moja babička býva neďaleko Strakoníc a vyzerá, koná i rozpráva ako vlastné jednovaječné dvojča pani Růžičkovej : ) ...“Ále, kudlajzny jedny nevyrajtovaný, dyby ste radši šli sušit seno, místo toho trajdání a hopsání. Což to mušelo stát peněz, na takovouhle volovinu. A dyž tam někam do prdele jedou, což to, ale vono se nejezdí na vodu z knedlíků. Já by je hnala, parchanty“... počuli sme Slovo Babičky - pravej juhočeskej. Amen. Prajem dnes pekný deň a hlavne, dobrú chuť !
