„Pozrite, ak cítite vo vnútri, že to skutočne chcete a posunie to váš vzťah k Bohu niekde ďalej, potom nemám najmenších výhrad a vaše rozhodnutie je fajn, ale ísť na birmovku, lebo dostanete zlatú retiazku, tisíc korún, poprípade preto, lebo by to babka neprežila, ak by ste nešli, to mi príde ako riadna somarina.“ (Vištuk, jar 1999, po tom, čo sa mi väčšina deciek chválila, kto aké dary dostane len a len preto, že si "odtrpí" birmovku).
„Viki, nechceš sa dať pokrstiť?“ spýtala sa žena túto nedeľu našej staršej dcéry. Pri narodení oboch detí sme sa s priateľom kazateľom Danielom Pastirčákom dohodli, že ich krst bude mať dve fázy. Prvú, kedy vyjadríme túžbu pokrstiť deti my - rodičia a druhú, kedy sa rozhodnú decká samé, lebo budú cítiť, že to chcú. Keď sme to Vikuške vysvetlili, na moment ticho rozmýšľala a potom nesmelo spustila. „Nooooo, ja neviem. Ja verím, že tu niečo, ako Boh je. Ale neviem, či sa chcem dať pokrstiť.“ Viac nám nebolo treba. Žena i ja sme v tej chvíli vedeli, že ešte nie je čas.
Možno sa rozhodne o rok, možno o desať, možno o päťdesiat a možno nikdy, čo je teda zvláštna predstava. Ale na druhej strane je fajn vedieť, že až to raz urobí, urobí to preto, lebo to tak bude cítiť a povie si: „Noooo, ja viem...“
