Som detská duša, kopni si do mňa

Pred pár minútami som vyložil svoje deti v škôlke a už aj trielim do školy, aby som neprišiel neskoro. Po ceste sa ku mne pridala skupinka detí, ktoré síce neučím, ale poznám ich z videnia. „Zas pondelok, to je teda dosť na prd,“ prehodím popod fúzy a deti sa uškrnú. Usmejem sa a viem, že dnešný deň má zmysel. Odrazu začujem otázku: „Koľkého je dnes? Už je druhého ?“ Pozerám smerom odkiaľ otázka prišla a snažím sa vypátrať jej autora. „Druhého musím ísť k psychiatričke,“ dodalo malé dievčatko, kráčajúc kdesi uprostred hlúčiku.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (20)

„Uf a to už prečo, mama ťa neposlúcha?“ snažil som sa zažartovať s vedomím, že toto nie je najvhodnejšie miesto a ani spoločnosť na preberanie takejto témy. Deti totiž niekedy neodhadnú situáciu a vedia byť dosť kruté. „Nie, len sa bojím, lebo sa nám otec vyhráža, že keď ho pustia z väzenia, príde a vykopne nám dvere.“ Dievčinka sa bez akéhokoľvek ostychu rozhovorila a ja som cítil, že nemá zmysel, snažiť sa jej v tom zabrániť. Očividne bola strachu a neistoty tak plná, že jej bolo jedno kde, kedy, či pred kým sa to napätie dostane von. Hlavne, že sa tak udeje čím skôr. Priblížlili sme sa ku škole a dievčinka sa so mnou rozlúčila. Svižne odkráčala. Zjavne sa jej uľavilo. Vchádzam do školy a som z tejto rannej spovede celý nesvoj. Chápte ma, som obyčajný chlap. Smrti sa nebojím(odkedy mi najlepší priateľ povedal, že vlastne žiadna neexistuje : ), ale problém, ktorý neviem vyriešiť, ma pekne žerie...Ako sa môže čosi takéto diať v civilizovanej spoločnosti. Ako môžeme my dospelí v hneve jeden na druhého takto ubližovať a zraňovať, deti, ktoré sa previnili len tým, že tu sú. Viete, niekedy sa hanbím, že som dospelý : ( Prajem všetkým krásny deň a ospravedlňujem sa za svoj dnešný pesimizmus, ale viete, problém, ktorý nedokážem vyriešiť...